She Said © 2022 CinemArt SK
Kauza „#MeToo“ je všetkým, ktorí nežijú pod kameňom asi známa. Ide o hnutie, ktorého cieľom je odhaliť a spoločensky odsúdiť tých mocných mužov Hollywoodu, ktorí sa dopustili sexuálneho obťažovania – od verbálneho obťažovania, cez nevhodné dotyky až po znásilnenie.
Prvým mužom, ktorý doplatil na ohavné zneužívanie postavenia bol Harvey Weinstein. Jednému z najmocnejších producentov továrne na sny v roku 2017 vrazil kôl do srdca článok denníka New York Times. Ten spustil lavínu odkrývania obdobných obludností. Samotného Weinsteina za jeho sexuálne zločiny uznal súd vinným. Článok napísali Megan Twohey a Jodi Kantor. Keď prehovorila (v origináli She Said) je príbehom jeho genézy.
Poňatie príbehu je rozkročené medzi procedurálnu metodiku pojednávajúcu o novinárskej práci a dramatické reálie. Druhé spomenuté je zhmotnené prostredníctvom ťaživých výpovedí jednotlivých obetí. Z tohto hľadiska je Keď prehovorila silno autentické. Predstavia sa tu skutočné celebritné obete Weinsteinovej chlipnosti. Kým Gwyneth Paltrow iba počujeme, Ashley Judd si samu seba zahrá v hneď niekoľkých scénach. Rose McGowan, ktorá rozvírila vody ako jedna z prvých, je tu nahradená hlasom inej osoby, hoci pôvodne sa tiež mala objaviť.
Okrem nich sa duo novinárok zhovára (alebo sa o to snaží) so ženami v rôznych funkciách – od produkčných asistentiek až po stážistky. Jadro sily titulu tkvie v autentických a autenticky pôsobiacich výpovediach. O to pravdepodobne šlo i samotným reportérom New York Times – odhaliť pravdu a dať hlas deprimovaným a zastrašeným obetiam.
Zvyšné elementy teda stoja pozadu. Či už hovoríme o druhej strane (Harvey sa objavuje iba nepriamo, resp. neúplne), rodinnom živote hlavných postáv alebo mocenských prieťahoch v pozadí.
Takéto redukovanie prizmy je dvojsečnou zbraňou. Defilé spovedí o obťažovaní, nátlaku, znásilnení, vyhrážkach, odstavení kariéry, útočí na divákove city a svedomie priamo a prosto. Oproti tomu je dvojica protagonistiek obmedzená na hýbateľov diania. Nedostáva sa im psychologického prekreslenia, nedozvieme sa o nich a ich zmýšľaní takmer nič. Výnimkou je pár „štekov“, ktoré sú zmyté oceánom ostatných motívov.
Scenár Rebeccy Lenkiewicz sa jednoducho sústredil na gro veci a ostatok do značnej miery vypustil. Réžia Marie Schrader nám neposkytuje doplnenie faktov nad rámec onoho článku. Dáva nám šancu súcitiť s poškodenými, ale nie vžiť sa do kože novinárok, ich nadriadených alebo iných zainteresovaných.
Nedočkáme sa ani tsunami efektu, aký odhalenie prinieslo. Keď prehovorila je dielom o tom, ako bol článok New York Times iniciovaný, zostavený a uverejnený. Nič menej, nič viac.
Hlavné úlohy boli zverené Zoe Kazan a Carey Mulligan. Obom scenár necháva, ako som uviedol, iba omrvinky. Vďaka tomu môžeme priemerný výkon Kazan pokladať vlastne za víťazstvo.
No, a potom tu máme Mulligan a.k.a. najpreceňovanejšiu herečku súčasného Hollywoodu. Nevidel som film, kde by jej účasť pridala na hodnote. Nie je tomu inak ani teraz. Katastrofa sa nekoná, čo je možno dané i nedostatočným priestorom. Väčšiu chválu ako „hm, fajn“ na jej adresu nie som schopný uviesť.
Pochváliť možno sugestívnu kameru a kompetentný strih. Niektoré kamerové pohyby a rakursy majú lahodnú esenciu. Hudba výraznejšie nestrhne.
Ešte jedna výčitka. Na to, ako sa titul snaží pôsobiť faktologicky, pomerne pohodlne ignoruje jednu skutočnosť. Dráma čestne zmieňuje odhlaenie magazínu The New Yorker, na ktorom pracoval Ronan Farrow ešte pred začiatkom investigatívy konkurenčného New York Times. Dokonca spomenie aj fakt, že početné obete dávali prednosť interview s ním pred rozhovorom s dvojicou žurnalistiek. A dokonca neopomenie vložiť repliky o predošlých pokusoch odhaliť Weinsteina, ktoré hollywoodsky titán pohodlne ututlal.
Čo však snímka alibisticky vynechá, je informácia, že to bolo práve New York Times, ktoré poslušne sklonilo chrbát pred mocným producentom. A rovnako tak sa niekde „v preklade“ stratila pravda o tom, že sa New York Times rozhodli uverejniť veci až po tom, čo sa dopočuli o snahách Farrowa a The New Yorker. Išlo teda v prvom rade čisto o biznis. Iste, ide o fikcionalizovaný kúsok. Ibaže snímka šermuje autenticitou a dôrazom na reálie ako Artuš Excaliburom. Tam vidím kameň úrazu.
Hoci je Keď prehovorila pomerne verným prerozprávaním tvorby článku, ktorý do istej miery zmenil svet, nemôžem po jeho videní hovoriť o nadšení. Dielo je to vo svojej podstate pevné ako aj patrične nepríjemné. Oplatí sa ho pozrieť, za fanfáry však nestojí. Na oboznámenie sa s problematikou sexuálneho vykorisťovania nádejajúcich sa dievčat a žien, ktoré si chcú iba splniť sen, však snímka definitívne postačí. Napriek neduhom je to stále nadpriemerná dráma, ktorá de facto naplnila svoj informatívny účel.
P.S.: Ak máte chuť na lepší a rovnako silný novinársky procedurálny kúsok, dajte si oscarové Spotlight (r. 2015).
