KIMI © HBO 2022
Izolácia je niečo, z čoho má mnoho ľudí strach. Najmä v ére COVIDu-19, keď sme si ešte na začiatku mysleli, že pôjde len o dva týždne voľna a všetci sme sa na ne tešili. Už sú to takmer dva roky a pri tejto spomienke nám naskakuje husia koža. Byť tak dlho vystavení aj totálnej samote sa na ľuďoch podpísalo, našťastie žijeme v dvadsiatom prvom storočí a akú-takú zábavu nám poskytujú aj technológie, ktoré nám umožňujú robiť takmer čokoľvek aj z pohodlia domova. Už aj futuristický seriál Black Mirror nám ukázal, čoho všetkého sú výdobytky doby schopné, a to v každom slova zmysle. Zmiešaním pandémie a tohto dystopického seriálu prichádza na svet film Kimi od režiséra Stevena Soderbergha.
Angela na prvý pohľad pôsobí ako trochu klišé obraz amerických filmárov mladého dievčaťa pracujúceho v oblasti IT – netypická farba vlasov, arogantná a všetečná a večne otrávená zo života, lebo ju nikto nechápe. Odhliadnuc od jej možno na prvý pohľad nie veľmi sympatickej osobnosti si Angela prechádza trochu netypickou poruchou zvanou agorafóbia, ktorá núti človeka vyhýbať sa priestorom či situáciám, z ktorých je ťažké uniknúť, ak sa niečo skomplikuje. Angela kvôli tejto fóbii nedokáže opustiť svoj domov a počas COVID-u sa jej stav zhoršil. Našťastie pre ňu pracuje z domu pre spoločnosť vyrábajúcu virtuálneho asistenta KIMI.
Pýtate sa, v čom je KIMI iná než napríklad Siri, či Alexa? Namiesto algoritmu KIMI využíva na to, aby fungovala, reálnych ľudí, ktorí prostredníctvom odposluchu jednotlivých príkazov užívateľov vlastnoručne cibria KIMI-nu „myseľ“. Angela je jednou z nich a z pohodlia štýlového bytu v Seattli za niekoľko sekúnd dokáže KIMI naučiť pochopiť aj ľudský slang či nadávky. Práca Angele umožňuje nestretávať sa s ľuďmi a až na pár ľudí, ktorých pozoruje cez okno, ju obklopuje samota. To však len do chvíle, keď sa prostredníctvom jednej z nahrávok z KIMI nedopátra k veľmi inkriminujúcemu materiálu a v priebehu niekoľkých sekúnd sa stáva svedkom vraždy. Je nútená tento prípad vyriešiť, i keď sa jej paradoxne nedostáva takmer žiadnej pomoci. Angela je však odhodlaná prekonať prekážky a hlavne samu seba.
Vzhľadom na to, že film pochádza z prostredia nám momentálne veľmi blízkeho, dokážeme sa v určitých situáciách vžiť do strastí hlavnej hrdinky. Izolácia a moderné technológie nás v konečnom dôsledku prinútili cítiť sa ešte osamelejšie. Proces resocializácie môže byť pre mnohých ľudí namáhavý, čo nám ukazuje aj Angela. O jej osobnosti sa nedá písať veľmi obšírne, nakoľko tvorcovia ju skresali len na vzhľad a v celku nepríjemnú povahu. Manipuluje ľuďmi a núti ich cítiť sa previnilo. Tu však nie je jasné, či je to následkom pandémie alebo nie. Prikláňam sa skôr k tej druhej možnosti.
Film Kimi dáva divákom pocit, akoby sa dívali na postavy z vtáčej perspektívy. Málokedy sa stane, že okrem činností vidíme čo i len kúsok nejakej emócie. Chýbala intimita, no tu zároveň prichádza aj priestor uvažovať, či to bolo zámerom režiséra. Ku koncu sme začínali mať pocit, že zisťujeme kto vlastne Angela je, no práve vtedy si uvedomíme, že 98 minút filmu je málo, ak čakáme trochu viac než len prvoplánový príbeh s pekným vizuálom a známou herečkou Zoe Kravitz, ktorá nosí celý príbeh (a kvázi aj jeho promo) na pleciach.
