Originálny názov: Dallas Buyers Club
Žáner: biografická dráma
Minutáž: 117 minút
Krajina: USA
Rok: 2013
Prístupnosť: MP 15
Réžia: Jean-Marc Vallée
Scenár: Craig Borten, Melisa Wallack
Kamera: Yves Bélanger
Hudba: Nathaniel Méchaly
Hrajú: Matthew McConaughey, Jennifer Garner, Jared Leto, Denis O’Hare, Steve Zahn, Michael O’Neill, Dallas Roberts, Griffin Dunne, Kevin Rankin, Donna Duplantier a ďalší
Jean-Marc Vallée na seba upozornil titulom, ktorý v roku 2011 patril medzi to najzaujímavejšie, čo svetová kinematografia priniesla. Film Café de Flore bol o vzťahu matky (Vanessa Paradis) a jej syna s dawnovým syndrómom, ktorým život neustále hádže polená pod nohy. Z kanadsko-francúzskej koprodukcie Vallée nateraz presedlal do amerického filmu, kde ponúkol divákom dlho očakávaný Klub poslednej nádeje. Veľkú pozornosť vzbudzoval aj Matthew McConaughey s Jaredom Leto, lídrom skupiny 30 Second to Mars, čím projekt sľuboval výborné herecké predstavenie.
Ron Woodroof – elektrikár, príležitostný rodeo jazdec a v neposlednom rade sukničkár – sa po úraze ocitne v nemocnici. Na nemilé prekvapenie sa dozvedá, že má AIDS a doktori mu predpovedajú 30 dní života. Na prvý pohľad nesympatický Woodroof spočiatku rečiam o svojom zdravotnom stav nevenuje pozornosť, no symptómy spôsobené chorobou, či strach zo smrti ho donútia vziať veci do vlastných rúk. Na fakt, že Ron je prakticky chodiacou mŕtvolou, reagujú patrične aj v nemocnici, kde odmietajú akékoľvek testovanie liekov na jeho osobe, ktoré sú prísľubom záchrany jeho života. Spočiatku si Ron tento liek zaobstará tým, že podplatí lekára, no po čase mu ho už ani ten nedokáže pravidelne dodávať.
Frustrovaný Woodroof preto vidí ako jedinú šancu odchod do Mexika, kde liečba o čosi pokročila. Následne sa stretáva s ľuďmi, ktorí mu odporučia úplne iné lieky. Ron tieto lieky pašuje cez hranice a stáva sa dílerom, ktorý nielen zarába, ale zároveň dáva ľuďom nádej. V obchodovaní s drogami mu pomáha Rayon (Jared Leto) – transsexuálny priateľ s rovnakou diagnózou, ktorého spoznal už v nemocnici. Časom založia klub, kde platíte len za členstvo a lieky dostávate zadarmo. Samozrejme, to sa nepáči polícii, ktorá Woodrofoovi neustále dýcha na päty a ohrozuje existenciu Klubu dobrej nádeje.
Postava Rona Woodroofa sa neustále profiluje. Spočiatku sukničkár, alkoholik a rodeo jazdec sa v dôsledku nepríjemnej správy pomaly transformuje do pozície empatického, cieľavedomého a odvážneho hrdinu v očiach nielen ťažko chorých ľudí. Jeho prístup zmení spôsob, akým sa v USA s touto chorobu ešte v osemdesiatych rokoch postupovalo. Stal sa synonymom boja za život, za práva človeka, za lieky, ktorým v tej dobe nikto nevenoval pozornosť, lebo primárnym cieľom zdravotníctva a výskumného tímu bolo zarobiť.
Na začiatku filmu vidíme scénu, v ktorej Woodroof spolu s kamarátmi stávkujú a v novinách si prečítajú správu o celebrite, ktorá je HIV pozitívna. V očiach tejto komunity sa automaticky stávate obyčajným homosexuálom, ktorý si zaslúži odsúdenie spoločnosti. „Vďaka“ chorobe si hlavný hrdina tento omyl uvedomí a s Rayonom, sprvu odmietaným, sa stávajú nielen obchodnými partnermi, ale aj silnými priateľmi.
Obaja herci ponúkli divákom prepracované a vierohodné postavy, ktoré patria medzi najsvetlejšie momenty tohtoročných oscarových nominácií. Je radosť sledovať McConaugheyho vzostup po hereckej stránke, keď ešte nedávno prevažné percento jeho fanúšikov tvorilo ženské publikum, bažiace po opálenom svalovcovi pobehujúcom po pláži. Už vo filme Killer Joe (2011) Mathew nabádal k zvýšenej pozornosti v roli bezcitného a rafinovaného zabijaka. O rok neskôr zažiaril postavou akéhosi čudáka Muda v rovnomennom filme a tiež krátkym, ale o to ťažšie zabudnuteľným vstupom vo Vlkovi z Wallstreet, ktorý patrí medzi to „naj“ čo sa mi pri Scorseseho filme vybaví.
Klub poslednej nádeje však zaujme viac ako len výstavbou deja či vykreslením sofistikovaných postáv. Jean-Marc Vallée ponúka zaujímavé strihy, ktorými osviežuje aj všedné sekvencie. Napríklad v spomínanej scéne o celebrite v novinách titulok nikdy neuvidíte celý, zakaždým sa objavuje iná časť textu, čím režisér nabáda k zvýšenej pozornosti. Rovnako pôsobivý je úvod z pohľadu hlavného hrdinu, v ktorom kamera imituje jeho klipkanie očí (obraz strieda tmu) a popri povzdychoch zo sexuálneho styku „jedným očkom“ sleduje aj počínanie si kovboja sediacom na býkovi.
Bez okolkov zhrnuté, Valléeho posledný počin je nielen príjemným osviežením medzi oscarovými nomináciami, ale aj kvalitným filmom o osude, snahe prežiť či vzájomnom rešpektu medzi ľuďmi.
