Koza
Mušia váha na miskách osudu

Rocky búši v mraziarni do hovädziny. Koza behá ťahajúc za sebou pneumatiku. Rocky vydrží 15 kôl s majstrom sveta. Koza nevydrží ani jedno s hocikým. Rocky získava slávu, uznanie a ženu. Koza ledva zarobí peniaze žene na potrat. Rocky Balboa, fiktívna postava, vyniesol Sylvestra Stallone na výslnie Hollywoodu, rozbehol mu kariéru, ktorá trvá dodnes (Creed, siedmy film s postavou Rockyho, príde do kín koncom novembra). Peter Baláž, prezývaný Koza, skutočný olympijský boxer z Atlanty 1996, bude (zrejme) ďalej žiť v zabudnutí a chudobe v žilinskom gete, prezývanom Harlem.

Len sa domnievam. Ako invalidný dôchodca už Baláž dostáva svoju mesačnú odmenu od štátu, ktorý tak vzorne reprezentoval. Almužnu, presnejšie. Jeho snom je opäť trénovať deti. Raz to už krátko robil. Doteraz, v 41 rokoch, si musí privyrábať boxom. Nič iné nevie. Dokedy môže takto fungovať?

Režisér Ivan Ostrochovský sa s Kozom pozná odmala, bývajú v Žiline neďaleko od seba. S Marekom Leščákom vlastne len transplantovali Balážov príbeh do hraného filmu. Skoro dokumentu, ale predsa nie. Koza hrá sám seba, pohybuje sa v prostredí, v ktorom aj skutočne žije, boxuje, aby zarobil nejaké peniaze navyše, ako to aj skutočne robí. Motiváciu zarobiť peniaze, aby jeho partnerka mohla ísť na potrat, si vymysleli scenáristi Ostrochovský s Leščákom. V reálnom živote Kozovi frajerka ušla.

Filmová frajerka chce ísť na potrat, lebo Koza ledva zvláda zabezpečiť jedno spoločné dieťa, o druhé by sa už nedokázali postarať. Peter s tým nesúhlasí, bol by radšej, keby si dieťa nechali, ale uznáva jej logiku a ide za Zvonkom, správcom šrotovne, aby mu robil manažéra. Vybavil mu nejaké zápasy a vozil ho na ne. Lebo aj na potrat treba peniaze.

Už som spomenul, že Peter Baláž je Cigán? S modrými očami. Nespomenul, lebo ani film nijak nepretláča túto očividnú okolnosť. Že väčšina Cigánov na Slovensku sa v sociálnej pyramíde nedostane ďalej ako po nižšiu strednú triedu, vieme. Baláž klesol ešte o kus nižšie. Poctivec. Nemal odísť z Dubnice nad Váhom a nechať sa využívať falošnými kamarátmi v Žiline, vraví jeho bývalý tréner. Skutočný z Dubnice, kde Baláž roky pôsobil v miestnom klube. Mimo ring sa Koza vyhýba konfliktom. Keď doňho niekto rýpe, skloní hlavu a ide preč. Podľa vlastných slov.

Nemienim ani nedokážem striktne oddeliť skutočný a fiktívny, príbehový svet. Lebo pre film je toto stieranie hraníc zásadnou vlastnosťou. Manažér Zvonko – Zvonko Lakčevič, Slovák z Čiernej Hory – dohodí Balážovi trénera Franeka. Hrá ho Ján Franek, tiež bývalý boxer, dokonca tretí z olympiády v Moskve v roku 1980. 55-ročný Franek má podľa sporadických správ v médiách problémy s alkoholom a automatmi a žije na ulici. Presne taký charakter „stvárňuje“ v Koze.

Neumelosť, hrubosť nehercov dopĺňa autentické prostredie špinavého zimného predmestia, keď sa sneh mení na hnedú kašu a na krajinu padá hmla. Scény v ringu trvajú zakaždým veľmi krátko, pátos boxerských filmov vzdialene pripomína len úvodný televízny záznam Balážovho olympijského duelu, lebo väčšinou sa podvyživený a podtrénovaný zvezie na zem hneď v prvom kole. Preto musí vlastne absolvovať celú šnúru súbojov – promotéri odmietajú platiť za taký chabý výkon. Aspoň tak mu zvestuje Zvonko. Kozu sťahuje lievik prehier a zranení, ktorý ho ľahko môže vypľuť mŕtveho. Po jednom otrase mozgu mu nemeckí lekári zakazujú boxovať navždy, no poslúchne ich tvrdohlavý Koza?

Za peniazmi treba ísť na západ (lebo manažér si väčšinu ulieva pre seba), dlhé zábery na dodávku z diaľky, na dvojicu Zvonka a Petra v dodávke spredu cez sklo alebo spoza chrbta mimovoľne pripomínajú jarmuschovský road movie. Dvojica rozpráva málo, v horskej scenérii sa ich starý povoz stráca, oproti zanedbanému domácemu prostrediu pôsobí až futuristicky scéna v nočnom veľkomeste, keď idú popod súpravu závesnej železnice.

Jednoducho, pátos víťazstva za cenu nadľudskej námahy nahrádza pátos nadľudskej námahy bez zadosťučinenia v podobe akéhokoľvek víťazstva. Nechať sa ubiť, otriasť sa, postaviť sa a ísť ďalej. Variácia na Sizyfa v dlhých, nemých, statických záberoch. Hoci podľa môjho opisu by sa mohlo zdať, že pozerať sa na tento film je utrpenie, odporúčam vydržať tých útlych 75 minút, lebo sa veľmi dobre môže stať, že o Koze budete premýšľať násobne dlhšie. A o Kozovi a o mušej váhe ľudského snaženia. Môžete sa však aj zabaviť, ak chcete! Kedykoľvek Zvonko otvorí ústa, spoľahnite sa, že vypustí perlu, zafarbenú južanským prízvukom. Žiadne také, že by tu bol humor neprítomný. Nakoniec, čo okrem zaťatosti ešte hrdinom ostáva?

Ivan Ostrochovský sa Kozou zapája do radu dokumentaristov, skúšajúcich šťastie v hranom filme (Juraj Lehotský, Jaro Vojtek, Marko Škop, Iveta Grófová). K nim môžeme priradiť režisérov hraných filmov, ktorí vo svojej práci cielene zdôrazňujú realistické (čiže dokumentaristické) filmové vyjadrovacie prostriedky: Zuzana Liová, Mira Fornay, Mátyás Prikler. Ak toto nie je vlna, tak už nikdy žiadnu mať nebudeme. Sú to skromné, nevyparádené filmy, bez bombastickej akcie a efektov, filmy o slabých ľuďoch spomedzi nás, nie o superhrdinoch, mimozemšťanoch, či o hrdinských mimozemských zmutovaných robotoch. Čo je najkrajšie, tieto filmy sú iba alternatívou, nie jedinou možnosťou – ak sa chcete hlavne baviť, stále môžete ísť na Kandidáta, Lokalfilmis alebo Zombi mord.

V rade súčasných slovenských filmov, ktoré nemajú slúžiť ani tak na príjemné zabitie času, ale skôr kladú divákovi otázky (ako neodbytné dieťa), napríklad o vzťahu medzi fikciou a realitou, či o spolupatričnosti, poctivosti a jej zneužívaní, Koza vyčnieva ako jeden z najvýraznejších.

---