Krajina medu
Polovicu mne, polovicu vám

V odľahlých macedónskych horách, v krajine kameňa, trávy a sporadických stromov okolo rieky Bregalnica žije Hatidže Muratova so svojou poloslepou 85-ročnou matkou Nazife. Hatidže chová divoké včely, zbiera med z hniezd v puklinách skál a dutinách múrov a kmeňov, nechávajúc polovicu plástu pre včely, aby mali dostatok potravy pre seba.

Med chodí predávať na trh do vzdialeného Skopje, zarobené peniaze sú pre ňu jediným zdrojom príjmu, z ktorého živí aj svoju nevládnu matku. Zber medu divých včiel, takzvané brtníctvo, je starobylý a náročný spôsob obživy, ktorý v súčasnej Európe už prakticky neexistuje.

Dokumentaristi Tamara Kotevska a Ljubo Stefanov mali teda veľké šťastie, keď počas prípravy krátkeho filmu o zachovávaní prírodných zdrojov v povodí Bregalnice, financovaného macedónskou vládou, narazili na Hatidže zo samoty a jej unikátny spôsob života.

Keď sa rozhodli zacieliť kamery na ňu, mali v úmysle zachytávať iba vymiznuté hospodárenie a tradičný vzťah matky a dcéry, ktorá sa o ňu podľa stáročných zvykov stará pri dožívaní. Počas natáčania do susedstva prihrkotal nomádsky farmár Hussein Sam s prívesom, ženou a siedmimi deťmi.

Rodina si popri hydine a domácich zvieratách priženie aj dobytok a nasadí kŕmnu kukuricu. Hussein sa zaujíma o Hatidžine praktiky pri zbere medu, počúva, ako sa jej ho darí predávať a rozhodne sa, že to skúsi aj on. Nakúpi úle a Hatidže mu popri hraní sa s deťmi nezištne pomáha so zakladaním chovu.

Lenže Hussein nedbá na jej pravidlo o nechávaní polovice plástu pre včely, ktoré ho vyprodukovali. Keď naňho zákazník tlačí, aby mu predal viac, Hussein viac aj berie. Jeho hladné včely začnú napádať tie Hatidžine. Filmárom padá do rúk konflikt až civilizačný, podobenstvo zhutnené v malej vidieckej komunite. Tradičný spôsob života s rešpektovaním a obnovovaním prírodných zdrojov verzus kapitalistická nenásytnosť.

Kotevská a Stefanov dodržiavajú striktné tvorivé postupy. Nevstupujú do diania, (údajne) nič neiscenujú. Iba sledujú a preferujú rozprávanie obrazmi. Protagonisti sa nepozerajú do kamery a nereflektujú prítomnosť štábu. Nie je to samozrejmé, ani Hatidže, ani Husseinova rodina sprvu neboli takí ochotní nechať zaznamenávať svoje súkromie. Na vybudovanie dôvery potrebovali autori čas, veľa času. A na vytvorenie jednoduchého, no bohato konotujúceho príbehu v hodine a pol zostrihávali štyristo hodín materiálu, natočeného v priebehu niekoľkých rokov.

Názov Krajina medu vzbudzuje predstavy hojnosti, úrodnosti, slnka, vlahy, zelene, bujnejúceho života. Končina, v ktorej žije Hatidže, taká celkom nie je. Je to skôr drsné miesto, kde je hocičo viac než skromné živobytie v podstate neuskutočniteľné. Aj tak je plné nekomplikovanej, surovej krásy a kamera túto krásu zachytáva tak vo veľkých panorámach ako aj v ultradetailoch hmýriaceho sa hmyzu.

Hussein vypaľuje suchú trávu, aby jeho kravám vyrástla čerstvá a rozzúrené podvyživené včelstvo ho aj s celou rodinou privádza do zúfalstva. Rýchlo dopláca na nerozumné využívanie obmedzených zdrojov. Hatidže sa môže iba prizerať, ako sa jej primitívne – a jedine tak udržateľné – hospodárenie rozpadáva.

Na konci, ako to býva pri silných príbehoch, sa na pery tlačí otázka: Čo je s ňou teraz? Žije ešte vo svojom dome, zbiera ešte med divých včiel? Univerzálne oceňovanie dokumentu Krajina medu dokazuje, že rozpráva univerzálnym jazykom o problémoch, s ktorými nezápasí iba jedna osamelá Turkyňa v macedónskych horách. Potýka sa s nimi civilizácia ako celok.

Krajinu medu si môžete pozrieť online.

---