Krajina prílivu

Originálny názov: Tideland

Žáner: dráma / fantasy
Minutáž: 122 minút
Krajina pôvodu: USA
Rok: 2005
Prístupnosť: MP 12

Réžia: Terry Gilliam
Scenár: Terry Gilliam, Tony Grisoni (podľa románu Mitcha Cullina)
Kamera: Nicola Pecorini
Hudba: Jeff Danna, Mychael Danna, John Goodwin
Hrajú: Jodelle Ferland, Jeff Bridges, Janet McTeer, Jennifer Tilly, Brendan Fletcher

Hovorí sa, že dieťa je reprezentačnou vizitkou svojich rodičov. Ak sa toto tvrdenie vzťahuje aj na malú Jelizu – Rose (Jodelle Ferland), čaká ju naozaj nevšedné dospievanie. Zatiaľ čo jej otec Noah (Jeff Bridges), vyhoretý rockový hudobník sa rád a často vydáva na “dovolenky” (uprednostňuje pritom vnútrožilový transport), jej matka Gunhilda (Jennifer Tilly) je hysterka v pravom zmysle slova s neveľmi zdravými návykmi na chemické substancie. Ondelho po začatí filmu sa však “Kráľovná Gunhilda” definitívne nevráti z výletu a rozrušená hlava rodiny sa rozhodne “začať znova”. Konkrétne sa rozhodne presťahovať sa do polorozpadnutého, niekoľko desaťročí opusteného vidieckeho domu, uprostred zlatistých pšeničných polí niekde v Texase. Krátko po tom, čo táto už len dvojčenná rodina prekročí prah nového obydlia sa na “permanentné cestovanie” vydá aj Noah a vo zvyšku filmu ho už budeme vídavať len ako húpajúce sa teleso čudesného sfarbenia a vydávajúce ešte čudesnejšie zvuky. A Jeliza na túto hrôzostrašnú situáciu aplikuje svoju mimoriande vyvinutú predstavivosť a pomaly sa začne zžívať s novým a pre ňu nekonečne inšpirujúcim prostredím.

Film Krajina prílivu je mimoriadne ostrým a nekompromisným výsmechom všetkým tím psychologickým tvrdeniam, zdôrazňujúcim krehkosť detskej mysle, náchylnosť k akýmkoľvek vonkajším podnetom a omieľajúcim celkovú zranitelnosť detskej duše. V mnohých “fundovaných” diskusiách sa môžeme dozvedieť, že deti máme za každú cenu ochraňovať pred akýmikoľvek “zlými” javmi, ktoré ich obklopujú. Či už sú to násilné, alebo erotické filmy, videohry plné streľby, či hudobné skupiny vyžívajúce sa v použití čo najväčšieho množstva vulgarizmov na meter štvorcový. Naopak, odporúča sa klamať ich v tom, že na Štedrý večer im dary prinesie Mikuláš, dávať im za vzory blonďatých hrdinov bez osobnosti z rozprávok, prípadne na ich investigatívne otázky o príchode na svet použiť nezáživnú historku o bocianoch. Pritom práve deti vedia skutočné fakty prijímať zďaleka najlepšie.

A práve chutnučká Jeliza – Rose začne v opustenom dome a priľahlom poli žiť svoj nový život. Spoločnosť jej pritom robia jej bábiky bez tela (s výrazom pripomínajúcim Chuckyho), hyperaktívna a zhovorčivá veverička a neskôr aj susedka Dell (Janet McTeer), neustále zahalená vo včelárskom závoji. Špeciálnu pozornosť si zasluhuje jej netradičné kamarátstvo s retardovaným mladíkom Dickensom (Brendan Fletcher), veliteľom ponorky, ktorý sa dôsledne chystá na útok na obrovského žraloka.

Myslím, že z predchádzajúcich odstavcov je každému jasné, že Krajina prílivu nie je tuctovým žánrovým filmom. Je to film nanajvýš netradičný a treba byť pripravený na to, že množstve divákov bude pripadať odporný, či šialený a tiež treba rátať s tým, že slušné množstvo obecenstva opustí krátko po začiatku kinosálu. Popri sledovaní tejto “odviazanejšej variácie na Alenku v ríši divov” ma neustále prepadala myšlienka, že to čo sledujem je nemilosrdný útok na kolektívne americké presvedčenia, všeobecné pravdy a v určitom zmysle aj o odlišný pohľad na hrozbu teroristických útokov. Spomínal som už, že Dickensovi sa onoho žraloka naozaj podarí zničiť?

Terry Gilliam je provokatér od prírody. Hollywoodským producentom sa pri vyslovení jeho mena dvíha žlč a podnes platí rovnica spočívajúca vo fakte, že film Terryho Gilliama = problém. Pred dvadsiatimi rokmi sa rozhodol v americkom časopise Variety uverejniť inzerát v ktorom žiadal producenta jeho filmu “Brazil”, aby ho nasadil do kín. Pred dvoma rokmi mal pri realizovaní “Bratov Grimmovcov” ostré spory s notoricky známym expertom na komplikácie počas nakrúcaania, “nožnicovorukým” Harveym Weinsteinom. Ten kvôli tomu, že sa mu nezdala originálna podoba nosa Matta Damona takisto nechcel nasadiť film do kín. Vyvrcholením jeho problémovej režijnej kariéry bolo nakrúcanie “Muža, ktorý zabil Dona Quijota”, ktoré po šiestich dňoch definitívne skončilo zúfalým fiaskom.

Pri filmovaní tohto komorného projektu sa nešťastia Gilliamovi vyhýbali. S v západných podmienkach vskutku sociálnym rozpočtom štyri milióny dolárov, nakrútil film presne podľa svojho gusta, bez akýchkoľvek obmedzení zo strany despotických producentov. V jednom z rozhovorov raz prehlásil: „Všetko, čo žiadam je možnosť robiť vlastné omyly“. A práve táto charakteristika najlepšie vystihuje toto dielo. Možno sa vám dianie na plátne bude zdať monotónne, možno vás prepadne nuda, ale najskôr sa u vás dostaví ľahší šok z toho, či to čo sa odohráva na plátne sa naozaj môže beztrestne odpremietať. V dobe, keď americká ratingová komisia udeľuje filmom nálepku neprístupní za to, že sa na plátne, čo i len na okamih objaví nahé ženské ňadro ide teda najmä o nanajvýš zaujímavý experiment testujúci nervy a puritánstvo ako cenzorov, tak aj divákov. Okrem toho však ide aj o film v ktorom sa vám určité scény veľmi pravdepodobne navždy vryjú do pamäte. O koľkých filmoch sa to dá dnes povedať?