Krajina zajtrajška

Tomorrowland – po našom Krajina zajtrajška – vari ani nemôže znieť ambicióznejšie. Názov v sebe skrýva prísľub veľkého dobrodružstva, vizionárstva a všakovakých úžasných divov. Vedecký pokrok a odvaha snívať sú cestou k lepšej budúcnosti, také je posolstvo drahého Walta Disneyho, zakladateľa jedného z najväčších filmových spoločností súčasnosti.

Znie to dobre, hlavne ak ste dieťa s hlavou v oblakoch. No sledovať tento mierne prostoduchý idealizmus na veľkom plátne s nadrozmernou minutážou nie je vôbec ľahké sústo. Jednak preto, že hlavnú myšlienku, ktorá by mala byť vrcholom filmového zážitku, celkom slušne zhrnula už marketingová kampaň; po druhé pre to, že okrem tejto sa film s inými myšlienkami nezahadzuje, veď jedna bohato postačí a mládež netreba na filme vysiľovať; po tretie preto, že počúvať v menších či väčších obmenách dookola to isté vždy, keď sa to scenáristom hodilo (a aj vtedy, keď nie) skrátka lezie na nervy.

Zaiste, film pre mladšie ročníky má svoje špecifiká, no rozumnú mieru explicitnosti a repetitívnosti táto high-tech Disneyovka prekročila už v prvej polhodine. To zamrzí aj preto, že tejto sfilmovanej atrakcii trvá nepríjemne dlho, kým divákovi odhalí niečo nové a kým sa konečne rozbehne to, na čo nás veľkovýpravné trailery pripravovali.

Film sa totiž začína v minulosti, príbehom malého chlapca a jeho príchodom do Krajiny zajtrajška, no keď sa konečne spolu s chlapcom zasnene zahľadíme na mesto budúcnosti, rozprávanie nás neohľaduplne vezme do našej súčasnosti na začiatok celkom iného príbehu, len s tým rozdielom, že hlavnej hrdinke, Casey, potrvá cesta do zasnúbenej zeme podstatne dlhšie. Našťastie jej to netrvá celý film. Len jeho väčšiu, nezáživnú časť.

Snímke vďaka tomu dominuje skôr dobrodružný žáner, než sci-fi (na ktorý vás zlákala reklama). Keď sa do Krajiny zajtrajška prepracujete – cez sériu epizódok, na ktoré si po filme už nespomeniete – možno už budete znudení, otrávení a niektorí z vás, dokonca, aj neprítomní. Veru, premietanie sa nezaobišlo bez odchodu namrzených divákov z kinosály.

Ďalšou nevyhnutnou ingredienciou detského filmu, s ktorou sa my ostatní musíme zmieriť, je dabing. Ten tuzemských divákov okradol o náznaky akej-takej filmovej atmosféry, ak vo filme vôbec nejaká bola. V preklade sa toho, každopádne, postrácalo taktiež dosť a anglicky spíkujúci diváci si zaiste všimnú, že väčšina zvláštne znejúcich viet (a nie je ich tam málo) patrí do skupiny kalkov, zle alebo vôbec nepochopených ustálených slovných zvratov a prekladateľských paškvilov.

Na druhej strane, ťažko povedať, či je pôvodnému zneniu naozaj čo závidieť. V hereckom obsadení sa blyští meno ostrieľaného a charizmatického Georga Clooneyho, no toho uvidíte prakticky len v poslednej tretine filmu a nedá sa povedať, že by v role beznádejného pesimistu a mierne paranoidného mizantropa vyšiel zo svojej štandardnej a komfortnej hereckej polohy. Starý známy Clooney, nič viac, nič menej.

Dabing však zaiste uškodil britskému hercovi (a hudobníkovi a spevákovi a spisovateľovi a…) Hughovi Lauriemu. Patrí totiž medzi tých, ktorí síce hrajú minimalisticky, no oplývajú skvelým hlasom. Vo svojom prejave ľahko skĺbi britskú zdvorilosť s ostrým sarkazmom, ale aj s dobrosrdečným humorom. Ak tipujete, že bol do filmu obsadený práve preto, že sa typologicky výborne hodí do rozporuplných postáv, trafili ste do čierneho.

Vo filme veľa priestoru nemá, a tak s omnoho menej rafinovaným slovenským hlasom jeho postava nanajvýš len podivínsky gúľa očami a zazerá. Po zvrátenom géniovi, ktorý má stáť na čele hypermodernej spoločnosti tých najnadanejších z najnadanejších niet v slovenčine ani stopy. Ale čo tam po jeho maličkej postave, veď aj tak umrie gýčovou a nezaujímavou smrťou.

Zostaneme ešte pri hereckom obsadení a dabingu. Mladučká Raffey Cassidy si vo filme zahrala neškodne pôsobiaceho androida, ktorý však vie poriadne nakopať mechanické zadnice iných robotov. V pôvodnom znení má táto Britka, ako inak, britský prízvuk, ktorý sa v jej prejave skĺbil aj s poriadne výraznou mimikou. Tá na plátne zostala, len bola doplnená o škrobený a neprirodzený dabing. Ak vám z filmu doteraz nestáli vlasy dupkom, z tohto naisto budú.

Hlavnú hrdinku Casey, ktorá má byť nádejou pre oba paralelné svety – ten náš obyčajný, ako aj ten ich, zasvätený krajšej a lepšej budúcnosti, hoci v miernom morálnom rozklade – si zahrala Britt Robertson. Poznať ju môžete zo zlých romantických tínedžerských filmov alebo zo seriálu Pod kupolou (Under the Dome), ktorý napriek prvotným pozitívnym reakciám začal postupne divákov aj kritiku viac trápiť než tešiť.

Sympatické na Robertsonovej je, že dokáže verne stvárniť človeka milión, bežnú devu, s ktorou sa dá na rozdiel od iných hollywoodskych hviezdičiek stotožniť, no treba povedať, že seriálovú Angie by ste od jej filmovej Casey rozoznať nevedeli. Ak je vám teda seriál Pod Kupolou známy a celkom ste sa nasýtili jej prekvapeného kukuču, bezcieľneho pobehovania a neustáleho spytovania každého, koho stretne, čo sa vlastne deje, Krajina zajtrajška vám bude veľmi povedomá. A tak, ako aj v seriáli, aj tu dej plynie prakticky okolo nej, a nie s ňou.

Na záver treba diváka vystríhať. V upútavkách tvoria Clooney sťaby deprimovaný génius a Robertsonová dobrodružnú dvojku. Mohli by ste sa teda domnievať, že je určený dospievajúcej mládeži, no veľmi by ste sa mýlili. Vekovo mieri omnoho, omnoho nižšie, pričom nerozlišuje jednoduchosť a banálnosť.

Verím, že v originálnom znení mohli herci vyniknúť omnoho viac a tým aj film môže pôsobiť výrazne lepším dojmom, hádam má aj trochu z čara, ktorým sa snažil Walt Disney nakaziť svojich súčasníkov. No s nezvládnutou dramaturgiou a nudnou réžiou, navyše so zlým prekladom a často iritujúcim dabingom Krajina zajtrajška uspokojí len málokoho.

---