Kráľ Artuš: Legenda o meči
Koho ešte kráľ Artuš zaujíma?

Viacero pokusov o filmové, či televízne spracovanie príbehov o kráľovi Artušovi, a to vrátane tých, ktoré nimi boli „len“ inšpirované, dopadlo v posledných rokoch zle. Len v 20. storočí však tieto legendy podnietili vznik desiatok filmov a seriálov. Nakrútené už bolo o tom azda všetko, takže koho by to dnes vlastne malo zaujímať?

Režisér a scenárista Guy Ritchie sa podobnými otázkami asi vôbec netrápil, lebo sa chcel pustiť hneď do šesťdielnej filmovej série. Takže áno, aj toto je film, ktorý je tak trochu o zostavovaní skvelej partičky hrdinov. Ako keby sme nemali tímoviek v kinách až-až.

Navyše, sme v dobe, keď o historické filmy nie je veľký záujem a fanúšikovia fantasy nájdu dostatok kvalitných produkcií v ponuke hneď niekoľkých televízií. Jediným dôvodom, prečo sa niekto vyberie do kín práve na Kráľa Artuša, je tak osoba samotného režiséra.

O tom, že sedíte na filme Guya Ritchieho, nemožno prvú hodinu vôbec pochybovať. Je to on a je vlastne jedno, aká je téma filmu a jeho zasadenie. Drzý humor, rýchle tempo, sympatickí hrdinovia a nie vždy prehľadná akcia. Svoj rukopis rozhodne nezaprie. Chvíľu to stačí, zasmejete sa a to, čo sa na plátne deje, dáva aspoň ako-tak zmysel. Druhá polovica filmu však neodvratne speje k totálnemu balastu, a to si s každou scénou uvedomujete čoraz viac.

Iste, nie je a nemal to byť historický film (lebo aj také sa o Artušovi točili), v tom urobí jasno už úvodná vojnová scéna s megaslonmi a mágmi. Nie je to však ani fantasy založené na legendách o Artušovi, a teda na prostredí a postavách, o ktorých už aspoň niečo viete. Ritchie a jeho spoluscenáristi sa vybrali vlastnou cestou. Nechýba veľa a s legendou o Artušovi by to okrem mena nemalo nič spoločné.

Zrejmá je aj snaha naskočiť na vlnu úspešných televíznych sérií, a to aj v tom, ako sú poňaté a vyrozprávané. Napriek vysokému rozpočtu, ktorý činí 175 miliónov dolárov, sa to tvorcom nepodarilo ani len po vizuálnej stránke, ktorá pôsobí nedotiahnuto. Najhoršie však je, že celý príbeh sa odohráva v akomsi zvláštnom mikrosvete a o epike tak nemôže byť ani reč.

Aspoň herci to zvládli so cťou. Anglicko objavilo v postave Artuša nového Toma Hardyho – Charlie Hunman to však bude mať ťažké. Nie je už najmladší a hoci konečne dostáva aj ponuky na hlavné úlohy, zatiaľ nemal šťastie na výber projektov. V tomto roku sme ho mohli vidieť aj v biografickej snímke Stratené mesto Z, ale tá si napriek pochvalným recenziám nenašla cestu k divákom.

Podobný bude aj prípad Kráľa Artuša: Legenda o meči. Film si na seba určite nezarobí, a to aj bez započítania nákladov na propagáciu. Dôvody prepadu sa hľadali všelikde, ale podľa mňa za tým stoja najmä dve veci. Drvivú väčšinu divákov vo svete kráľ Artuš nezaujíma a nie je to dobrý film.

Aj tak sa však našli takí, ktorým sa snímka páčila, možno budete patriť medzi nich. Osobne však tomu nerozumiem, Guy Ritchie nám v žiadnom bode filmu nedáva šancu vžiť sa do deja a vziať si jeho hrdinov za svojich. Všetko sa totiž deje extrémne rýchlo a nepresvedčivo. Zrejme to chcelo byť vtipné a ironické aj tam, kde to možno vinou strihu vôbec nevynikne. Zabité týmto prístupom sú však aj podstatné momenty príbehu a vyznenie niektorých udalostí a postáv. Dopláca na to najmä hlavný záporák Vortigern (Jude Law), ktorý pôsobí ako čudák s módnym fetišom.

---