O kvalitnú dokumentárnu tvorbu na Slovensku i v Česku nie je núdza. Potvrdzuje to viacero zaujímavých titulov z posledných rokov. K dokumentu sa autori často obracajú vzhľadom na zložitejšie uchopenie témy, špecifický spôsob rozprávania či jednoducho preto, že to majú v krvi. Nie úplne typickým dokumentaristom je Lukáš Bulava, autor amatérskych, či poloprofesionálnych hororov, ktoré vzdávajú poctu kultovým béčkam. Meno pomerne neznáme bežnému návštevníkovi kina má za sebou hneď niekoľko low-budget či no-budget hororových snímkov, ktoré robí často poctivo – bez lacných počítačových efektov a pekne po starom – vo svojom voľnom čase a bez filmovej školy no so zápalom, ktorý tak často akademikom so šálmi okolo krku chýba.
Králové videa
dokumentárny, komédia
2020 / 82 min. / MP 15
Česká republika / Slovensko
Réžia
Lukáš Bulava
Scenár
Lukáš Bulava, Petr Svoboda
Jeho najnovší film a prvý dokument spadá do úplne inej kategórie ako béčkové, či céčkové horory má však zopár spoločných aspektov. Pomocou crowd-fundingovaného financovania a pracného dlhodobého zberu cenných a (polo)stratených materiálov snímka uzrela svetlo sveta a je cítiť, že bola robená s láskou. Česko-Slovenský koprodukčný dokument Králi videa, ktorý sa stihol dostať do pandémiou oklieštených kinosál na menších festivaloch aj u nás, mal aj oficiálny dátum kinodistribúcie stanovený na december, avšak z toho nič nebolo. No a práve pandémia môže zohrávať rolu pri úvahe o domácom prezeraní filmov, často s diskutabilnou kvalitou. Veľmi podobne ako tomu bolo v 80-tych či 90-tych rokoch minulého storočia. Práve do tohto obdobia nás Králi videa zoberú. A že to teda je „trip by nostalgic train“!
Králi videa sú dokumentom zameraným na pionierov a legendy československého rýchlodabingu. O čo ide? S príchodom videokaziet sa rozšírila pôsobnosť filmov z kinosál aj do domáceho prostredia. Problémom však bolo, že v bývalom Československu fungovala prísna cenzúra, zahraničné filmy boli luxusným tovarom a ak by sa človek k nejakej tej véháeske dostal, mal smolu, pretože štátom riadený dabing prakticky neexistoval a anglicky či nemecky vedel málokto. Túto dieru na trhu sa snažili zaplátať rôzne indivíduá, pitoreskné postavičky, filmoví maniaci i ekonomickí oportunisti. Tí doma v obývačkách, pivniciach či garážach vytvárali jednohlasné dabingy diskutabilnej kvality, ktoré tak konečne aj domácemu publiku predstavili frajerov ako Van Damme, Willis či Seagal. Práve o nich a ich práci hovorí dokument, ktorý má slušný edukačný potenciál, no je vidno, že film bol skôr myslený ako pocta krikľavým a turbulentným (najmä) 90-tym rokom.
Dokument sa retrospektívne vracia do histórie prostredníctvom priamych účastníkov čo dodáva snímke veľkú mieru autenticity. Pamätníci sa tak možno konečne stretnú s dablérmi, ktorí nahovorili ich prvé americké pecky. Príbehy sú viac ako úsmevné, ako napríklad keď zistíte, že dablér nevedel anglicky a tak sa rozhodol si celý príbeh vymyslieť, dabovanie kamarátom cez telefón, či keď v dabingu počuť naštvanú manželku, ktorá nerozumie manželovmu koníčku. Prví filmoví piráti sú vykreslení s veľkou ľahkosťou a aj keď sa dokument snaží o protiváhu s reakciou vtedajšieho kriminalistu, snáď nikto nemôže obhajovať stranu zákona. Dokument mierne zavádza, pretože dablérov vykresľuje aj trochu romanticky. Aj keď samotní dostanú možnosť na vyjadrenie svojho postoja, málokto prizná, že to nebol len hocijaký koníček. Bol to aj tvrdý biznis. Najväčšie trháky sa predávali aj za polmesačný plat a tak sa oplatilo riskovať aj na hranici zákona. Film tieto témy zľahka konfrontuje, no skôr okolo nich prefrčí než by sa im s vážnosťou venoval. Snímka sa zameriava na zopár kľúčových postáv a opäť badať, že film je skôr poctou ako reálnou sondou. Len veľmi okrajovo sa dotýka kontroverzných tém kriminality či dabovanej pornografie, ktorá vtedy mala aj príbeh a nebolo to len o webkamerách a onlyfansoch. Autor si uvedomoval, že by tak zrejme skazil zámer poukázať na nesmierne bizarnú časť našej filmovej histórie najmä v pozitívno-nostalgickom svetle.
Snímka okrem výpovedí využíva aj zopár štylizovaných záberov. Tie pamätníkom vedia pripomenúť ako sa na byte tlačilo 30 ľudí pri jednom filme a celkom fajn táto zložka dokresľuje atmosféru. Chýba tam však istá kontinuita a tieto zábery často pôsobia neprirodzene v rámci koncepčného celku. Okrem samotných dablérov, distribútorov a producentov, ak ich tak možno nazvať, v dokumente vystupujú aj videofetišisti, ktorí práve tejto „domovaričskej“ produkcii úplne prepadli. Pre nich v týchto filmoch nejde o nekvalitný obraz, či príšerný jednohlasný dabing, ale o historický odkaz. Práve pre takýchto fajnšmekrov sú Králi videa jednoznačnou lahôdkou. Pomerne vysoký počet respondentov pôsobí trochu chaoticky a film často preskakuje z témy na tému. Okrem domáceho rýchlodabingu sa totižto venuje aj livedabingu v kinách, čo určite tému obohacuje, ale menej pozorný divák nemusí úplne stíhať zvolené tempo.
Kráľov videa veľmi nemožno pokladať za historický dokument, ale skôr za mozaiku zaujímavých príbehov položených na veľmi bizarnom základe. Film nezabŕda do konfliktu, nepolitikárči, ale skôr sa vezie na pozitívnych vlnách, čo nie je na škodu, avšak stráca tak trošku možnosť lepšieho odkazu. Pre každého filmového fanatika je to však povinná jazda pri ktorej sa bude priblblo usmievať. Dokumentu nemožno uprieť komediálny ráz a celý príbeh prvých pirátov príjemne romantizuje zložitú dobu. Film sa veľmi pozvoľna drží chronológie a pomerne rýchlo ukončí svoju historickú púť. Príchod profesionálneho dabingu, otvorenie trhu i videopožičovní nepomerne zvyšuje kvalitu ponuky audiovízie a tak tomuto kutilskému biznisu pomaly zvoní umieračik. Potápa sa podobne ako jeho labutia pieseň – Titanic. Dokument končí podobne rýchlo ako fenomén domáceho dabingu. Bez nejak vypointovaného záveru, no s príjemným pocitom ako dobre niekedy bolo, aj keď vôbec nebolo. Aspoň bola sranda!