Králiček Jojo
Satirická komédia o propagande

Večný boj lásky proti nenávisti a dobra so zlom je témou netradičného filmu Králiček Jojo. Netradičného najmä preto, že v ňom vystupuje postava Adolfa Hitlera. Ako imaginárny kamarát malého chlapca.

Už samotný bizarný námet predznamenáva, že film bude svojským zážitkom. Hlavnou postavou je 10-ročný chlapec Jojo (Roman Griffin Davis), ktorý sa počas 2. svetovej vojny stal členom Hitlerjugend. Úplne opantaný nenávistnou ideológiou sa snaží byť čo najlepším nacistom svojho imaginárneho kamaráta Adolfa Hitlera (Taika Waititi). Snaží sa preskákať všetky prekážky spojené s členstvom v diktátorovej organizácii, je mimoriadne aktívny, píše knihu a s iskierkou nádeje stále očakáva otca, ktorý sa nevrátil z frontu (podľa všetkého dezertoval). Malý Jojo však má vyššie ambície. A to aj napriek tomu, že ho na jednom z víkendových kempov Hitlerjugend dokaličí granát, s ktorým zachádza vskutku neopatrne.

Náročný život malého Joja sa zamotá ešte viac, keď príde na to, že v dome s ním býva židovské dievča, ktoré tam ukryla jeho matka. Z informácií, ktoré vie o židoch sa snaží vyskladať si obraz, ktorý mu akosi nesedí – nezdá sa totiž, že nový obyvateľ jeho domu má rohy a zrejme neovláda ani čiernu mágiu. Jojo tak začne pochybovať o všetkom, o čom bol presvedčený. Lenže s takýmto prístupom jeho imaginárny kamarát, zhodou okolností vodca Tretej ríše, akosi nie je spokojný.

Satirická komédia v sebe už na počutie nesie silné posolstvo. Narozdiel napríklad od filmu A je tu zas, je však dej zasadený priamo do II. svetovej vojny. Na príklade malého chlapca sa režisér Taika Waititi snaží ukázať, ako veľmi dokáže človek „nasiaknuť“ nenávistnú ideológiu, ktorou je dennodenne obklopovaný. Nekriticky prijíma podnety od autorít a ľudí, ktorým verí. Vzhľadom na to, že ide o satiru, toto posadnutie nacizmom je tu dovedené do úplných krajností. Nielen osobou Hitlera, ale aj v neuveriteľnosti mnohých ďalších scén.

Absurdno prítomné najmä v prvej polovici filmu pôsobí ako výsmech režimu, nenávisti a nelogickosti propagandy najväčšieho vojnového konfliktu v histórii ľudstva. Humor je to miestami svojský, čierny, možno ťažšie stráviteľný, to však pri satire divák asi aj očakáva. Postupom času prítomnosť Adolfa Hitlera stráca na intenzite a bizarnosti. Je to spôsobené tým, že sa jeho postava načas takmer vytratí, ale aj tým, že režisér dáva priestor prvkom, ktoré sa vysmievajú režimu ešte uveriteľnejšie. Za absurdnom však zaostáva posun deja, ktorý je do značnej miery predvídateľný. Záverečné rozuzlenie neprekvapí, čo je škoda, dobre rozohratý film mohol pridať akúsi čerešničku na torte.

Hoci neortodoxne zobrazený, vzťah medzi matkou (Scarlet Johansson) a Jojom rámcuje film a dodáva mu silnejší emocionálny výboj. Napriek všadeprítomnej satire je tu zobrazená veľmi uveriteľná situácia milujúcej matky, ktorá je zúfalá z postoja svojho dieťaťa, miluje ho však napriek jeho nedostatkom. Uvedomuje si pritom, že malému chlapcovi chýba otec. Nesmie však podliehať smútku a zúfalstvu, čo pri všadeprítomnej vojne rozhodne nie je jednoduché. Spočiatku pritom Johanssonovej postava vôbec nie je čitateľná. Je to však najmä preto, aby režisér vyzdvihol podstatu silnej osobnosti ženy, ktorá prebrala úlohu neprítomného manžela. Scéna s rozhovorom pri večeri patrí k vrcholom filmu. Ide o netradičné zobrazenie materskej lásky, predostreté drsne, priamo, ale veľmi pochopiteľne.

Zaujímavá postava židovského dievčaťa v podaní Thomasin McKenzie je akýmsi prepojením medzi svetom bizarnosti a tvrdou realitou. Uniká pred nacistami, ale pri chlapcovi pôsobí ako zjemňujúci prvok, ktorý ho núti prehodnotiť svoje postoje. Stretnutie reality s predstavami nie je jednoduché aj v živote bez vojny, nie to ešte počas konfliktu. Silu tomuto obrusovaniu hrán dodáva aj neplnoletosť obidvoch hlavných postáv.

Za zmienku stojí aj vynikajúco zahraná postava nacistického dôstojníka v podaní Sama Rockwella. Premena jeho charakteru dodáva na emotívnosti záveru filmu a jednej z posledných scén, v ktorej sa ukazuje sila charakteru a je akýmsi symbolom toho, že človečenstvo nedbá na vzhľad či okolnosti – ale má byť prítomné bez ohľadu na situáciu.

Veľmi dobre rozbehnutý film Králiček Jojo brzdí absencia niektorých satirických prvkov v jeho závere. Nesúrodá kombinácia humoru a drámy je miernym sklamaním, inak ale ide o dielo s veľmi dôležitým posolstvom, nadpriemerným scenárom, vyšperkovanou atmosférou a zaujímavým soundtrackom kombinujúcim moderné piesne s klasikou. Rozhodne stojí za pozretie.

---