Žáner: dokumentárny
Minutáž: 70 minút
Krajina: Česká republika | Slovensko
Rok: 2012
Prístupnosť: MP 12
Réžia: Zuzana Piussi
Scenár: Zuzana Piussi
Kamera: Zuzana Piussi
Prefackajte ma niekto. Zuzana Piussi stihla za jeden rok vyvolať viac rozruchu ako celá brigáda rýchlopečených celebrít z reality šou, a to všetko poctivou robotou, nie prezentovaním vrodených daností. Zatiaľ čo ja si tu za PéCou škriabem vajcia, jej za Nemoc tretej moci hrozila basa (tematicky, keďže film kritizuje stav justície), Od Fica do Fica čelil šikane nemenovaného (zato všetkým dobre známeho) komerčného oného, exhibítora a aby toho nebolo dosť, v Krehkej identite si koleduje o cejch nepriateľky národa. (Ak nenávistníci medzitým pričuchli k rodovej rovnosti.)
Celý tento poprask, toto haló a božie dopustenie sa roztočilo okolo drobnej žienky, ktorá sa málokedy ukazuje vo vlastných filmoch. Väčšinou je v nich prítomná len polofyzicky vo forme ševelivého hlásku bronchitickej prepubescentky. Asi čiastočne i pre jej zjav a naivné vystupovanie sa jej respondenti otvárajú zdanlivo až spontánne, dokonca i takí, čo by mali mať nejeden dôvod na obavy či prezieravosť voči zástupcom poplatných židoboľševických médií. (Ak si všimli kameru a mikrofón vo svojom bezprostrednom okolí.) Veď čo by mi už len ona mohla, solitéročka, všakže, ľutovať ju skorej treba. Pod tým sa však ukrýva rafinovaný modus operandi, lebo dotazovaný v domnienke, že sa skláňa zo svojej výšky, aby odovzdal Zuzane čosi zo svojho jasu, múdrosti, pravdivosti etc., vyklápa aj istú časť z olovnatých usadenín zo samého spodku duše. Nie priveľkú, málokedy tú najvulgárnejšiu, ale dostatočnú vzorku na to, aby si divák urobil ak už nie obraz, aspoň kontúru, odkiaľ nič dobré nepozerá.
Za predpokladu, že ctený spektátor nezdieľa krvnú a iné skupiny s mystikmi, prorokmi, mesiášmi, vodcami, staroľudákmi, novoľudákmi a ďalšími fašizoidmi, čo pri hlbšom zamyslení a rachovaní robí asi veľa (čítaj: väčšina) obyvateľov Slovenskáááá, našťastie (či ako) mnohí z nich polovedome a polohlasne. Lebo hoci sú jednotlivé skupiny, zobrazené vo filme, marginálne, stačí len iskrička reinvencie a hneď nám tu vajatajú divokrásne tisícročné kostry kráľov starých Slovákov v priamom prenose celoplošnej vládnoprávnej televízie. Čo si ja pamätám folklór, býval konzervatívny, ale nie puritánsky a patetický. Nič proti alternatívnym názorom. Keby sme nevedeli, že v štáte, kde žijeme, je každý názor, odlišný od názorov toho, kto je akurát pri moci, automaticky nesprávny. Bez ohľadu na režim, ten je aj tak vždycky najľudovejší, aký sa dá. Šak vládne sa ľuďom. A Cigánom a Maďarom. Ale veď ešte možno dostaneme šancu zbaviť sa aj tých.
Navyše Piussi podľa zverejnených ukážok nechala dosť bahna v strižni (napr. tradičný kotlebovský predvečer marcových íd), možno zo solidarity k divákom, možno pre zachovanie prijateľnej minutáže. V dramaturgii tak zdarilo strieda mrazivé momenty so šteklivými, niekedy i v rámci jednej scény, lebo bitka na bytčianskom zastupiteľstve je ako vystrihnutá z Kalinčiaka či Jesenského, len oni pokiaľ viem nemali v kontexte masové deportácie a vyvražďovanie. Osobne som sa najviac bavil na partii mystičiek z Turzovky či odkiaľ, ktoré predchnuté vierou hľadajú korene národnej kultúry až kdesi na Balkáne a prosia kresťanských svätých o rôzne handričky a chrbtové kosti, nevyhnutné pre zdravý národný život. Nevyhnutne dojemný je aj starý pán profesor Ďurica, dejepisec Veľkej Moravy a ďalších slovenských štátov, so svojou nechutnou historkou o slovenskej dojke Adolfa Hitlera.
Režisérka o svojom filme napísala, že „mladí ľudia si ťažko hľadajú zdravé city ku krajine, kde je niekoľko aktívnych extrémistických skupín, a kde je len tenká hranica medzi prehnanou, slepou kritikou, politickou korektnosťou a meštiackym obmedzeným patriotizmom.“ Prefackajte ma druhýkrát a podpíšte ma pod tú vetu tiež. Alebo nechajte, podpíšem sa radšej sám. Realita je samozrejme vždy komplikovanejšia, než čo môže zachytiť hocijaký film. Film však môže dobre poslúžiť ako varovanie. Chcete žiť na Slovensku, čo vyzerá ako obludárium bludárov, namiesto spoločenstva otvoreného pre všetkých, okrem tých, čo nenávidia (najmä verejne) a ubližujú (najmä slabším)? Zase som sa rozcítil, Zuzana, aj mňa si dostala. A to ani nevidím kolo seba žiadne kamery. Zato ešte niekedy vidím dobrých ľudí.
