Krotitelia duchov: Dedičstvo
Nestrašidelná nostalgia

Krotitelia duchov patria medzi legendy filmového sveta. Kto by nepoznal partiu štyroch chlapov brániacich New York pred nájazdmi potvôr z iného sveta? Už menej ľudí vie, že režisér prvých dvoch filmov, Ivan Reitman, je rodákom z Československa. Pôvodne dvojdielnu sériu sa rozhodli v Hollywoode pred pár rokmi oživiť nie celkom vydareným pokračovaním s čisto ženskými hrdinkami s rovnomenným názvom Krotitelia duchov. Teraz sa syn Ivana Reitmana, Jason, rozhodol, že dá sérii ešte jednu šancu, a tak vznikol Afterlife (alebo v slovenskom preklade ako Krotitelia duchov: Dedičstvo).

Úvod filmu je skutočná ducharina, ale o pár momentov už sledujeme domácnosť, ktorej velí Carrie Coon ako matka dvoch detí topiaca sa v dlhoch. Po smrti svojho otca, ktorého veľmi nepoznala, sa s ratolesťami sťahuje na opustenú farmu do zapadákova, v ktorom o jej otcovi nikdy nemali práve najlepšiu mienku.

Deti posiela do letnej školy, v ktorej sa jej dcéra skamaráti s učiteľom (Paul Rudd), pričom nájdu spoločné hobby – záhady. V oblasti, v ktorej v minulosti nebola žiadna seizmická aktivita, sa objavujú zemetrasenia a rôzne úkazy, ktoré sú jednoznačne z iného sveta. No a ako z iného sveta pôsobia aj niektoré objavy nových nájomníkov na farme…

Krotitelia duchov dostali nový impulz, ktorý mal byť najmä poctou prvým dvom filmom. Nebohý Ivan Reitman bol vraj spokojný a dojatý, a zrejme mal byť prečo. Afterlife naozaj vzdáva hold slávnym predchodcom, hoci si viem predstaviť aj oveľa atraktívnejšiu formu. Napríklad takú, v ktorej by bola výstavba deja v prvej polovici aspoň trochu zaujímavá.

Prvá trištvrtehodina je totiž neskutočná nuda, v ktorej sa už-už dostávame k niečomu, čo by mohlo dej posunúť, k niečomu, čo by ukojilo chúťky divákov po atraktívnej akcii a ono to jednoducho neprichádza. Celý čas máte pocit, že sa čaká na veľké finále, ktoré je potom sklamaním práve kvôli tomu, že dlhý hlad umocňuje víziu dlhej hostiny. Mdlý úvod je možno zaujímavejší pre tých, ktorí pôvodné filmy nevideli, lebo aspoň sčasti odkrýva tajomstvá minulosti a prepojenie na pôvodnú štvoricu Krotiteľov duchov. Ostrieľaný divák však vo viacerých momentoch presne vie, čo sa bude diať.

Celý film sa vezie na vlne seriálu Stranger Things. V prvom rade preto, lebo je tu Finn Wolfhard, jedna z hviezd populárneho projektu z dielne Netflixu a v druhom rade preto, lebo v popredí sú detskí herci. Carrie Coon a Paul Rudd hrajú iba vedľajšie postavy. V zásade to nemusí byť zlé, lenže čaro pôvodných filmov spočívalo v štvorici jemne naivných dospelých, ktorí používali humor stráviteľný pre celú rodinu. To, že po nich prevzali žezlo deti, mi nedáva zmysel — jedine ak by chceli tvorcovia sériu natiahnuť.

V mnohých okamihoch sa pocta filmu mení na kopírovanie, ba až vykrádanie, pôvodných nápadov. Korunku tomu nasadzuje spomínané finále, ktoré sa až nápadne podobá na to z prvého filmu. Na druhej strane, človek sa neubráni nostalgii (napríklad v scéne zo supermarketu, v ktorej vyskakujú s obalu panáčikovia z marshmallow).

Prvýkrát sa séria Ghostbusters neodohráva v New Yorku a je to podľa mňa škoda, lebo ani z prostredia nedokázali tvorcovia vytiahnuť celý potenciál.

Všetok svoj herecký potenciál ukázala Mckenna Grace, ktorá ako podivná školáčka Phoebe dôstojne nesie na ramenách ťarchu kľúčových scén a drží odkaz Krotiteľov duchov – ako čudákov bojujúcich za lepší svet – poriadne vysoko. Práve ona symbolicky najviac prepája pôvodné a aktuálne filmy. Problém však (nielen v jej postave) vidím pri tom, že všetky detské postavy majú neskutočnú odvahu a bez rozmyslu sa strmhlav vrhajú riskovať svoj život.

Novým Krotiteľom duchov by prospelo viac dospelých, viac atraktívnych nápadov, menej kopírovania a najmä poriadna injekcia strašenia, ktoré zostalo odpočívať v pokoji. Výnimkou je úvod, pár sekvencií v strede a finále, ktoré skrýva jedno milé prekvapenie.