Kto je ďalší?
Smelá, no málo kreatívna reflexia internetových nástrah

V kinách je snímka Kto je ďalší?, na konci s otáznikom. Ten vo mne vyvolali aj protichodné reakcie na film, ktoré som si prečítal na internete, a tak som sa rozhodol, že sa presvedčím na vlastné oči.

Hoci mal film podľa všetkého masívnu kampaň, zrejme som nebol jej cieľovou skupinou, keďže som sa o snímke dozvedel z postu na Facebooku. Z trailerov bolo jasné, že ide o poriadne ambiciózny projekt, ktorý bude reagovať na aktuálne témy spôsobom, akým na ne na Slovensku ešte žiadny film či seriál nereagoval.

Film Kto je ďalší? sa skladá z troch samostatných poviedok (v slovenčine, ruštine a angličtine). Nevyhnú sa preto kvalitatívnemu a obsahovému porovnávaniu. V skratke sa pokúsim načrtnúť, o čo v jednotlivých poviedkach išlo, aj to, čo im chýbalo a čo by na nich bolo dobré vyzdvihnúť.

V prvom príbehu sledujeme osobnú spoveď raperky a speváčky Aless. Spolu so štábom obchádza slovenské školy s podujatím, pri ktorom okrem spevu na pódiu hovorí aj o svojich skúsenostiach so šikanou. Uveriteľná výpoveď podčiarknutá krvavou scénou pridávajú príbehu na autenticite, presvedčivá herečka v hlavnej úlohe je na jednej strane lákadlom pre mladších divákov, na druhej strane sa jej príbeh môže dotknúť značnej časti publika v kine (čo sa vlastne stalo aj vo filme). Na pozadí celého príbehu je neznámy agresor a moment, keď sa Aless (ktorá vlastne hrá samu seba) musí vrátiť na miesto, kde sa to všetko začalo.

V kultúrnom dome stojí pred deťmi zo školy, v ktorej bola šikanovaná. Opäť sa jej vracajú spomienky a aby toho nebolo málo, vracia sa aj neznámy agresor. Príbeh napokon upozorňuje aj na všadeprítomný vzostup extrémizmu a fašizmu (hoci ten primárne nemusí súvisieť so šikanou). Slušne rozohratý dej však miestami stráca dych a pridáva sa aj zbytočný pátos. Jeho hlavná myšlienka však zarezonuje (No čo, zvykajte si!). Čo by mohlo zarezonovať viac je záver, ktorý… vlastne ani nebol.

Vizuálne najatraktívnejší je druhý príbeh. Skutočné YouTubeové hviezdy, Rusi Vadim Makhorov, Vitaliy Raskalov a ich kolegyňa Angela Nikolau majú (vo filme aj v reálnom živote) záľuby v extrémnych výškach a lození po neprístupných budovách. Po rezaní si žíl v prvej poviedke prichádza druhý moment filmu, pri ktorom si ľudia v kinosále zakrývajú oči – pohľady zo striech, žeriavov či antén sú síce krásne, človeku sa z nich ale zatočí hlava. V drvivej väčšine sa v druhom príbehu pozeráme na zábery z ručných kamier či kamier na dronoch. To, čo tvorcovia pridali na vizuálnej stránke však ubrali na tej obsahovej. Zápletka bola očakávaná a príbeh odohrávajúci sa na výstave zas trochu patetický. Chýbal prekvapivý zvrat, šok, scenáristická špecialita.

Tretí príbeh sa dotkol srdca divákov azda najviac, keďže v hlavnej úlohe bolo len 13-ročné dievča. Svoj príbeh „rozpráva“ naživo do webkamery pomocou papierov, na ktorých má napísanú celú svoju výpoveď. Začína sa nevinne, pokračuje však rôznymi nechutnosťami a vyhrážkami, ktoré muselo dievča prežiť. V druhej dejovej línii sledujeme jej otca, zrejme evanjelického kňaza, ktorý vedie omšu. Bez zbytočných spoilerov je jasné, že toto je najosobnejšia poviedka vzhľadom na záverečné slová jedného z jej aktérov aj vzhľadom na slušný herecký výkon hlavnej hrdinky, ktorá presvedčivo stvárnila bolesť tínedžerky. Pochváliť treba zručný strih, zaujme však napríklad aj kňaz bežiaci cez mesto v sutane.

Porovnávanie filmu so seriálom Black Mirror iste nie je na mieste, keďže v prípade seriálu spoločnosti Netflix ide o sci-fi, v prípade slovenského filmu skôr o apel na aktuálne problémy. Snímka môže diváka niekoľkokrát zaskočiť surovými emóciami a šokujúcimi scénami. Pochváliť treba hlavné námety jednotlivých príbehov, ich kostra nenudí. Potešia presvedčivé herecké výkony a aj niekoľko momentov, ktoré by sa nestratili ani vo svetovej produkcii.

Horšia je však zbytočná patetickosť a naťahovanie deja. V prvom prípade to uberá dobre rozbehnutej snahe o autenticitu. V druhom prípade zasa diváka nudia scény, ktorých koniec je načrtnutý dlho predtým, než nastane. Možno až na výnimku poslednej poviedky, filmu chýba aspoň trochu prekvapenia v očakávanej osnove.

Snímka má hodinu a pol, čo nie je veľa. Z môjho pohľadu však chýbalo vyššie tempo a hutnejší dej. Úprimné posolstvá boli síce jasne čitateľné, otázkou je, či možno práve kvôli nedostatku kreativity nezaniknú príliš skoro. A to je chyba, keďže film si, okrem iného, kladie za cieľ poslať divákom varovný prst.

Aby som však len nekritizoval – ambiciózny projekt patrí medzi zručne nakrútené a odvážne diela, s mnohými inovatívnymi prvkami a podľa všetkého aj poriadne vysokým rozpočtom, ktorý bolo vidieť. Ak nič iné, odnesiete si z neho aspoň zamyslenie nad tým, čo všetko môže narobiť „ten hrozivý internet“.

Mohli ste si však z neho odniesť o dosť viac a nepochybujem o tom, že Slováci to vedia aj lepšie – v minulosti sme sa o tom mohli presvedčiť niekoľkokrát. Ak však s takouto odvahou majú chodiť slovenskí filmári do celovečerných projektov, potom im treba len držať palce a popriať im ešte o čosi viac kreativity.

---