Kým sa skončí leto
Autentická dráma bez zbytočného sentimentu

Filmy o teenageroch trpiacich nevyliečiteľnou chorobou nie sú zrejme vzhľadom na aktuálnu situáciu primárnou voľbou divákov. A možno práve naopak. Uvedomenie si pominuteľnosti bytia v tak mladom veku dokáže zamiešať hodnotový rebríček každej vekovej kategórie, zvlášť v týchto časoch pandémie. Človek by podľa krátkeho obsahu o filme predpokladal dvojhodinové emocionálne vydieranie diváka, v tomto prípade však jeho očakávania zostanú nenaplnené, a to je dobre.

Niektoré príbehy s príchuťou srdcervúcej tragickej drámy pôsobia na scenáristov ako magnet. „Nenútene“ vznikajúca lovestory dvoch outsiderov prechádza skúškami dôvery, aby mohla vo finále zlomiť srdce divákom rozlúčkou jedného z protagonistov. S takýmito dvojicami a ich tragédiou sme sa už stretli – plakali sme pri filmoch Na vine sú hviezdy, Nezabudnuteľná cesta či Polnočná láska. Tá istá schéma s drobnými tematickými obmenami životných prekážok. Človek by si myslel, že toto klišé ho už nedokáže rozplakať. Motivácia scenáristov spracovávať tieto príbehy a následný divácky úspech je však dôkazom opaku.

Babyteeth (originálny názov filmu, v preklade mliečny zub) je akousi metaforou aktuálneho mentálneho aj spoločenského rozpoloženia hlavnej hrdinky. Šestnásťročná Milla (Eliza Scanlen) balansuje na prahu dospelosti – podvedome túži sebavedomo vstúpiť medzi dospelých a zároveň zľahčuje životné okolnosti svojím infantilným prístupom. S diagnózou vážnej choroby jej to nemá nikto za zlé a už vôbec nie jej rodičia, ktorí sa so situáciou vyrovnávajú tak nesentimentálne a bezradne, že sú snom každého teenagera.

Ako mladé dospievajúce dievča sa Milla cíti stratená, postráda zmysel svojho neistého života a túži stihnúť zažiť neobyčajnú lásku. Radikálnu neobyčajnosť spoznáva v Mosesovi (Toby Wallace), drogovo závislom mladíkovi, do ktorého sa okamžite zamiluje. To, ako sa k tomu postavia jej rodičia či ona sama, vytvára súbor komických a zároveň autentických scén a dialógov, ktoré by ste vzhľadom na vážnosť situácie rozhodne nečakali.

Kým sa skončí leto rozhádže vaše očakávania vo viacerých rovinách. Nedočkáte sa dejového klišé, ani schematických postáv a už vôbec sa nedozviete nič o Millinej zákernej chorobe. Vážnosť situácie pripomína nielen absurdný vznikajúci vzťah hlavnej hrdinky, ale najmä konanie postáv oboch rodičov.

Tí sa okrem neakceptovateľného romániku svojej dcéry s narkomanom uzatvárajú do seba a vyrovnávajú sa so svojimi osobnými i vzťahovými krízami, ktoré sú, paradoxne, o to vypuklejšie, čím je blížiaca sa tragédia nezvratnejšia. Ich príbehy v druhom pláne, odzrkadľujúce pochybnosti o vlastných životných rozhodnutiach, len dokresľujú dlhotrvajúce rodinné napätie. Zároveň sú absurdným zrkadlom Mosesovej závislosti, kedže obaja rovnako hľadajú únik v upokojujúcich medikamentoch.

Milla si diváka svojím obdobím vzdoru a čudesným výberom životného partnera buď získa naplno alebo vôbec. Moses sa stáva až chorobným terčom jej túžob, zhmotnením príležitostí odviazať sa, rebelovať a objaviť čo najviac nepoznaného. Do neznáma vstupuje s prehnanou až agresívnou odvahou, ktorá je miestami ťažko uveriteľná.

Naopak Mosesovo správanie nie je ani trochu prekvapujúce, je to typický narkoman ťažiaci benefity zo zúfalstva rodičov zamilovanej dcéry. Samozrejme aj jeho život sa vďaka Mille dostane na rázcestník správnych alebo nezodpovedných rozhodnutí, kde bude musieť absolvovať prehodnocovaciu skúšku.

Eliza Scanlen si už polohu obete okolností vyskúšala v Netflixovskej sérii Ostré predmety (Sharp Objects, 2018) po boku Amy Adams a Patricie Clarkson. Kým sa skončí leto by mohlo byť pokojne plynulým dospievaním tejto postavy v len trochu menej psychopatickom prostredí.

I keď jej stvárneniu nie je čo vytknúť, oveľa výraznejšími postavami sú tie vedľajšie: Ben Mendelsohn ako otec psychiater, bojujúci s vlastnými túžbami, či matka Essie Davis, zaháňajúca výčitky z minulosti liekmi na upokojenie. Vzhľadom na to, že obe vedľajšie postavy na seba dokážu strhnúť veľkú mieru pozornosti, je veľkou škodou, že rodičovská línia nie je v druhom pláne dotiahnutá.

Príbeh je rozdelený do niekoľkých dejstiev ako divadelná hra prostredníctvom farebných titulkov. Tieto informatívne texty však nemajú žiadnu pridanú hodnotu a film by sa zaobišiel aj bez nich. Vizuálne kamera pracuje s výraznou až živelnou farebnosťou, ktorú striedajú dlhé poetické zábery, zamerané na zdanlivo nepodstatné detaily. Pripomínajú vážnosť situácie, ktorú zľahčujú dialógy postáv. Tie sú veľmi živé a vtipné svojou autentickosťou a úprimnou surovosťou. Často vyruší diváka priamy pohľad hlavnej hrdinky do kamery. Vťahuje ho do situácie a udržiava pozornosť v napätí. Kontrast medzi vážnosťou a zároveň ľahkosťou zvýrazňuje aj hudba – moderné a bezstarostné beaty strieda dôrazný orchester nástrojov.

Kým sa skončí leto nie je typickou tragédiou o vážnych chorobách, ktoré majú mladým ľuďom pripomenúť, že život si treba vážiť. Je to príbeh podstatných detailov a maličkostí v živote, nepodarených zakopnutí, intenzívnych zážitkov a chýb, vnútorných rozporov a emócií, ktoré formujú bežné dni v ľudský život. Je to intímny pohľad na autentické správanie sa členov jednej rodiny, ktorí sa vyrovnávajú s ťažko ovplyvniteľnými okolnosťami, a to každý po svojom. A práve v tejto netradičnej autenticite je to, čo láme všetky predsudky a získava si diváka zapojením celkom iných emočných receptorov, na aké je zvyknutý. Komediálna tragédia bez zbytočného prvoplánového žmýkania sĺz.

---