© Focus Features
Zbaviť sa školskej uniformy a prísnych pravidiel a ešte prísnejšieho života v rodine, horko-ťažko udržiavajúcej sa v kategórii strednej triedy, napriek tomu, že obaja jej rodičia pracujú (kým otca nevyhodia), šetria, kde sa dá, a okrem Christine majú iba (adoptovaného) staršieho syna, už vyštudovaného.
Je rok 2002, slogany „never forget 9/11“ zbytočne pripomínajú teroristický útok, ktorý pred rokom ochromil krajinu, aby ju potom Bushova administratíva vrhla do špirály prehnanej a zle mierenej reakcie. Prudkú militarizáciu občas pripomína dobové televízne spravodajstvo v pozadí. Dospievajúce dievčatá stále snívajú o niečom lepšom, chcú sa realizovať, rozmýšľajú, aký je rozdiel medzi masturbáciou a sexom pri chrúmaní neposvätených hostií.
Tvrdohlavé dievča má umelecké sklony, vymyslelo si vlastné meno či pseudonym Lady Bird a vyžaduje, aby ju tak volali aj členovia rodiny, čo hlavne matke spôsobuje ďalšie vrásky, akoby ich už nemala dosť, ťahajúc zmeny navyše v nemocnici. Hádajú sa, matka má na dcéru nároky, lebo bez disciplíny a odriekania ostanú jej sny len planými snami, Lady Bird chce, aby ju matka nielen napomínala, ale sem-tam aj povzbudila a ocenila.
Háda sa aj s bratom, s ktorým žije v dome ešte aj priateľka, akoby tiež adoptovaná, obaja ovešaní pírsingmi. Iba s otcom sa neháda, otec klope na dvere jej izby na rozdiel od mamy, vždy je k nej vľúdny a láskavý, pomáha jej za maminým chrbtom vymyslieť finančný plán, ako by mohla študovať na univerzite na východe, o čom matka nechce ani počuť, lebo by to rodinu uvrhlo do ešte väčších dlhov, a popri tom potichu bojuje s depresiou, celé roky, skrýva ju tak úspešne, že si ju Lady Bird uvedomuje až teraz.
Ani s prvými láskami to nie je také jednoduché, nie v katolíckej škole, kde pri tanci na večierku partneri musia nechať medzi sebou „šesť palcov pre Ducha svätého“, ale Lady Bird nič neodradí, odvážne si ide po svojom a nedá sa povedať, že by mala na chlapov zlý vkus. Randenie pod hviezdami, prvé vďakyvzdanie v cudzej rodine. Frajerova babička žije vo veľkom neokoloniálnom dome, o ktorom Lady Bird snívala na prechádzkach s najlepšou kamarátkou Julie. Teraz už len treba zabiť frajerových rodičov a starších súrodencov a môžu v ňom žiť.
Parafrázujem hlavnú hrdinku. Scenár Grety Gerwig obsahuje dostatok humorných replík a situácií, aby sa jej film dal s čistým svedomím označiť za komédiu. Nejde o ten typ tínedžerskej komédie, aký predstavuje séria Prci, prci, prcičky, „celosvetový popkultúrny fenomén“ v čase, do ktorého je zasadený tento film. Humor telesných výlučkov absentuje. Dôraz je na humore odpozorovanom zo života aj s jeho trpkými a slanými príchuťami.
Otec sa uchádza o miesto programátora. Na odchode z pohovoru stretáva syna, snažia sa o rovnaké zamestnanie. Zaželá mu úspech, nakoniec, čo má robiť. Koho asi tak prijmú? Vedúci školského divadelného krúžku, starší kňaz, hrá so svojimi zverencami hru, kto sa dokáže najrýchlejšie rozplakať. Ako prvý sa rozplače sám. Akú strašnú spomienku skrýva vo svojom vnútri?
Nedá sa dospieť bez chýb a ani Lady Bird sa im nevyhne, ukrivdí rodine, priateľom, učiteľom. Dôležité však je, či a ako sa zo zlyhaní poučí. Či dokáže oceniť, čo pre ňu rodina robí, či dokáže oceniť skutočné priateľstvo, nadväzovať úprimné alebo iba predstierané vzťahy. Zmieriť sa so svojou identitou a sacramentským pôvodom. Využívať ich ako svoju silu, nie maskovať ich.
Za výkon v hlavnej úlohe si už Saoirse Ronan vyslúžila veľa chvály a ocenení vrátane Zlatého glóbusu. Na tomto mieste by som chcel vyzdvihnúť prejav Laurie Metcalf v role Christininej matky. Ani v jednej scéne nepoľavuje v intenzite. Keď už miestami dávate za pravdu „nevďačnej“ dcére, že Marion azda preháňa, mohla by sa usmiať, uvoľniť sa, spomenie vlastnú matku, alkoholičku, ktorá ju týrala. Aj vďaka presvedčeniu, s akým sa Laurie Metcalf vložila do úlohy Marion, je Lady Bird nielen film o dospievaní, ale aj o vzťahu matky a dcéry.
Debutujúca režisérka Greta Gerwig chcela, aby film vyzeral ako spomienka. Určite pôsobí veľmi osobne, Gerwig vyrastala v Sacramente a chodila na katolícku strednú ako jej hlavná postava. Neznamená to, že nakrútila autobiografiu a aj za debut sa dá považovať len v zmysle prvého samostatného celovečerného filmu. V skutočnosti Gerwig pôsobí vo filme vyše desať rokov a je jednou z ústredných postáv mumblecoreovej scény.
Roky to vyzeralo, že mumblecore je slepá ulička nezávislého filmu, z ktorej nevzíde nič, čo by mohlo zaujať širšie publikum. Ako vidno, minimálne v prípade Grety Gerwig, oplatilo sa vydržať.
