Originálny názov: Amour
Žáner: dráma, romantický
Minutáž: 127 minút
Krajina: Rakúsko | Francúzsko | Nemecko
Rok: 2012
Prístupnosť: MP 12
Réžia: Michael Haneke
Scenár: Michael Haneke
Kamera: Darius Khondji
Hrajú: Jean-Louis Trintignant, Emmanuelle Riva, Isabelle Huppert, Alexandre Tharaud, William Shimell, Ramón Agirre, Rita Blanco, Carole Franck, Dinara Drukarova a ďalší
Tí, ktorí trochu poznajú tvorbu Michaela Hanekeho vedia, že ak natočí film s názvom Amour, tak to rozhodne nebude žiadne love-story. A rozhodne to nebude príbeh šťastnej lásky. A dokonca je možné, že to nebude vlastne ani príbeh o láske a slovo „láska“ v názve je len cynickým komentárom.
To posledné nie je tak úplne pravda. Film sa totiž točí okolo staršieho manželského, umelecky založeného páru osemdesiatnikov – Georga (Jean-Louis Trintignant) a Anne (Emmanuelle Riva) – pri ktorých sa dá vzájomná láska predpokladať, keď to spolu vydržali tak dlho. Príbeh je veľmi jednoduchý, ráno po jednom z koncertov Anne dostane mŕtvicu, ktorá spôsobí ochrnutie pravej časti tela a pripúta ju na invalidný vozík. Neskôr dostane druhú mŕtvicu, ktorej následky sú ešte katastrofálnejšie a majú za následok takmer úplné ochrnutie a neschopnosť zrozumiteľne sa vyjadrovať a možno aj triezvo myslieť. Počas filmu sledujeme najmä Georgovu starostlivosť o Anne, prerušenú len návštevami zdravotných sestier, klaviristu Alexandra (Alexandre Tharaud) – Anninho žiaka – a ich dcéry Evy (Isabelle Huppert).
Píšem „nie tak úplne“, pretože názov Amour sľubuje drámu sústrediacu sa na dynamiku ich vzťahu v takejto extrémnej situácii, ktorá je, dá sa povedať, „skúškou“ ich lásky. Lenže zdá sa, že Haneke je fascinovaný trocha inou témou a rámec drámy pre neho slúži skôr ako krytie pre to, čo je tematicky skôr body-horror. Hanekeho teda skôr zaujíma závislosť našej mysle na tele či, inak povedané, spôsob, akým naša „ľudská podstata“ závisí na neosobnej kontingentnosti prírody prostredníctvom nášho tela. Fyziologická degenerácia tak spôsobuje degeneráciu mentálnu a emocionálnu a v konečnom dôsledku degeneráciu sociálnych vzťahov a samotnej sociality.
Toto je zjavné zo spôsobu, akým Haneke k svojim postavám pristupuje. Všetky veci súvisiace s opaterou a s rôznymi telesnými dysfunkciami sú zobrazené veľmi detailne a nepríjemne dokumentaristicky. Avšak k Georgeovi a Anna ako k ľudským bytostiam si Haneke typicky zachováva chladný odstup (nielen tým, ako sú postavy vykreslené a aké úlohy plnia, ale aj „chladnou“ prácou s kamerou) a v podstate redukuje všetky svoje postavy na jednoduché figúry vyrovnávania sa s takouto extrémnou situáciou: Anne reprezentuje popieranie (kým ešte vôbec môže niečo vyjadriť), Georges pasívne zmierenie sa, Eva hnev a Alexandre súcit.
Napriek intenzívnej realistickosti sa však Haneke tým, že sa snaží položiť svoj film do rámca drámy, nemôže vyhnúť určitému „politickému“ aspektu; konkrétne ide o to, ako sa má spoločnosť zachovať k takto ťažko a nevyliečiteľné chorým jedincom. Nevyhnutne to napr. otvára otázku eutanázie; každý divák si zrejme pri sledovaní strastí Anne v určitom bode položí otázku, „nebolo by Anne lepšie, keby radšej umrela?“ – ostatne Anne toto želanie v tých zopár linkách dialógu, ktoré má, otvorene vysloví. Nie je samozrejme nevyhnutné, aby Haneke prekračoval hranice minimalistickej drámy a vytvoril otvorene politický film ako napr. Volanie mora (Mar adentro, 2004). Ale aj tak robí Haneke menej, ako by mohol a podľa mňa aj mal.
V takomto širšom spoločenskom kontexte totiž Amour robí len to, že na problém nekompromisne poukáže. Lenže tomuto účelu by rovnako dobre, a možno aj lepšie, poslúžili dokumentárne zábery z hospicu či domovu dôchodcov. Všetci už vieme, že mŕtvica je strašná a svoje názory na to, ako máme ako spoločnosť reagovať, už máme na základe toho sformulované. Umenie má však možnosť vyplniť ešte jeden neznámy aspekt – a tým je, ako sa cítia tí, ktorí sú bezprostredne takouto ťažkou degeneratívnou chorobu postihnutí; t.j. ako sa cítia samotní postihnutí a ich najbližší. Umenie nám môže umožniť vcítiť sa do ich situácie a lepšie ju pochopiť. Lenže to je pre každého umelca nesmierne náročná úloha a vyžaduje nielen empatiu, ale aj schopnosť dôkladne a komplexne vykresliť postavy a ich psychológiu.
Túto možnosť však Haneke pre svoje rozprávaniu z odstupu a pre svoj redukcionistický a zjednodušujúci prístupu k postavám nielenže nevyužíva, ale dokonca sa jej aj vyhýba. Opakuje tak taktiku z Bielej stuhy (Das weiße Band, 2009), keď je niečo ukázané, ale skutočné motivácie a skutočný príbeh sú ponechané na divákovu interpretáciu, i keď samozrejme Haneke ho vedie určitým spôsobom. Lenže ak to nefungovalo v Bielej stuhe, tak teraz to funguje ešte menej, nakoľko situácia, keď je interpretácia toho, ako sa cítia postihnutí a ich najbližší, ponechaná na nás, je v tomto konkrétnom prípade po zhliadnutí Amour rovnaká, ako pred ním. Je to pôvodná situácia, v ktorej sa nachádzame aj bez Hanekeho.
Nech je aj body-horrorová tematika akokoľvek relevantná a zaujímavá, v tomto kontexte nefunguje, a to z dvoch dôvodov. Za prvé, situácia v Amour je príliš reálna a okamžite vyvoláva súcit s postavami bez ohľadu na to, ako sú zjednodušené. A tento súcit postupne prerastá do hnevu, keď zistíme, akú cestu rozprávania si autor vybral. Nanešťastie pre Hanekeho, ten hnev smeruje na neho. V jednom momente sa Georges hnevá, že tých 5%, čo sa mohlo štatisticky pokaziť, sa pokazilo. A ja mám pocit, že tento hnev smeruje na Hanekeho, pretože tento film je napokon len a len o fyziologickej degenerácii a práve on sa rozhodol, že o tom bude. Haneke, zdá sa, zdieľa s „obštruktorom“ Larsom von Trierom sadistickú radosť z toho, že autor je vo fiktívnom svete Bohom, i keď len „ex machina“.
Tento hnev sa najviac kryštalizuje v scéne, kde sestrička umýva kričiacu Anne vo vani. Haneke tým určite získa body za provokáciu, keďže sa mu podarilo donútiť 85-ročnú Emanuelle Riva, aby sa vyzliekla pre film. Lenže faktom je, že táto scéna nič podstatné k filmu nepridáva. Keďže nie je vykúpená žiadnou pridanou, umeleckou či inou, hodnotou a nie je ani umelecky relevantná, je to pre mňa prejav neúcty a exploatácia.
Za druhé, zasadiť film do rámca drámy, nazvať ho Amour a následne takmer nič nepovedať a ponechať všetky motivácie a pocity skryté, nepôsobí ani umelecky, ani tajomne – čo sú zrejme efekty, o ktoré Hanekemu išlo. Naopak, na mňa to pôsobí neschopne. Výsledkom toho je, že film nehovorí nič relevantné o utrpení alebo o umieraní a ich spoločenskej funkcii. A potvrdilo sa aj úvodné podozrenie, že film rozhodne nie je o láske. Namiesto toho však nedostávame napr. cynický komentár k nenávisti. Čo dostávame, je film, ktorý je síce vzhľadovo neúprosne realistický, no po vyprchaní prvotných intenzívnych pocitov je povrchný, zbytočný a znepokojujúci úplne iným spôsobom, ako Haneke určite chcel.
