Žáner: rozprávka
Minutáž:114 minút
Krajina: Slovensko
Rok: 2014
Prístupnosť: MP 12
Réžia: Mariana Čengel Solčanská
Scenár: Mariana Čengel Solčanská
Kamera: Ivan Finta
Hudba: Vladimír Martinka
Hrajú: Celeste Buckingham, Samuel Spišák, Tomáš Hanák, Tomáš Matonoha, Judit Bárdos, Mlan Bahúl, Aniko Varga, Atila Mokos, Jakub Rybárik, Gabriela Dolná, Ivan Béla Vojtek, Karol Čálik, Marta Rašlová, Gusto Kyselica, Štefan Šafárik a ďalší
Príbeh novej „klasickej slovenskej“ rozprávky vychádza zo skutočne tradičnej schémy zámeny postáv, často využívanej v rozprávkovom či komediálnom žánri. Nadväzuje tak na motívy z Twainovho Princa a bedára, Rapošovho Falošného princa (založeného na rozprávke Wilhelma Hauffa O nepravom princovi) a niektoré detaily prezrádzajú inšpiráciu ďalšími predlohami (matka a dcéra bažiace po prepychu akoby vyskočili z Perinbaby).
Malé stredoeurópske kráľovstvo (so štyrmi ročnými obdobiami a holou riťou) ohrozuje rozpínavosť tureckého sultána Mehmeda Dobyvateľa. Starnúci kráľ (Tomáš Hanák) nechce svoj ľud nechať zotročiť Turkovi. Rozhodne sa oženiť syna Mateja s neapolskou princeznou, aby získal silného spojenca. Krásna Beatrix (Celeste Buckingham) prichádza aj s dvoma dvornými dámami na kráľovský hrad. Ale Matej (Samuel Spišák) namiesto zväzku túži po voľnom rozlete. Takisto ako jeho identický dvojník Tomáš, syn kováča (Milan Bahúl). Keď raz Tomáš ujde z domu po konflikte s otcom a na zámku v kráľovskej stajni sa stretáva s princom, vymenia si aspoň na jednu noc identitu, aby sa Matej mohol tiež pozrieť do sveta poddaných. Z jednej noci sa stane viacero a obaja sú v novom živote šťastnejší než v minulom, ale ako hovorí múdry Gašpar, skutočný život vás vždy dobehne.
Slogan k filmu Mariany Čengel Solčanskej oznamuje „jednu tvár, dve srdcia“. V skutočnosti medzi Matejom a Tomášom nie je takmer žiadny charakterový rozdiel. Obaja sú kladní, aj keď spočiatku trošku zmätení hrdinovia. Matej akurát nič necíti k Beatrix a zapáči sa mu sirota Hana (Judit Bárdos), týraná macochou. Hanku chce otec kováč za ženu pre Tomáša, no ten zrkadlovo miesto pre ňu v srdci nemá, zato keď na zámku ako falošný princ zavetrí princeznú, hneď sa začnú diať veci.
Vojnové nebezpečenstvo zo začiatku slúži len na rozprúdenie deja. V poradnom zbore sa nájde, pravda, ochotný zradca svojho kráľa, astrológ Kazimír (Tomáš Matonoha). Jeho zlovoľné pôsobenie sa však obmedzuje na odrádzanie kráľa aj princa od neapolskej aliancie. Ešte sa dohodne s princezninými chamtivými dvornými dámami, že podobne budú odrádzať aj ony ju. Radca sa dokáže šialene smiať a to je tak všetko, čo sa dá povedať o jeho charizme. Jeho zrada je pre režisérku natoľko nepodstatná (oproti romantickým peripetiám dvoch ústredných párov), že ju princ odhalí „nevedno ako“. (To je doslovný citát rozprávača, ktorý rozprávku uvádza aj uzatvára.)
Mdlo pôsobia aj kladné postavy. Samuel Spišák sa v dvojrole snaží, ako vie. Nahráva mu, že iba on má napísanú akú-takú akciu (šermovanie a úteky), nepomáha, že tie dve postavy nie sú výrazne odlíšené. Hanákov kráľ zaujme hlavne vráskami a chronickou migrénou. Asi aby diváka nerozptyľoval prízvuk, Matonohu na rozdiel od Hanáka postsynchrónne predabovali do slovenčiny, ale repliky často nesedia s pohybmi úst. Prítomnosť Celeste Buckingham je len marketingový odrb, viac scén mala vari aj bezmenná hltačka ohňa z komediantského súboru. Ani Judit Bárdos nedostala so svojou postavou priestor na viac než na plaché úsmevy, slzy a holé vety. Najplnokrvnejší je tak Behúlov patriarcha.
Dialógy škrípu v uchu, aj keď si práve Hanák neoprašuje slovenčinu alebo niekomu inému neznásilňujú hubu postsynchrónom. Vrodenú demokratickosť (či vulgárnosť) nášho spisovného jazyka demonštruje spájanie tykania s titulovaním. Na pochopenie uvediem príklad, ktorý sa možno vo filme priamo nevyskytuje, zato dobre vystihuje početné varianty: „tvoja výsosť“. Neznie to zvláštne? Najmä keď to počujete opakovane, lebo presne tak sa všetci s princom Matejom bavia. Humor v dialógoch zväčša vydá tak na uchechtnutie. Inokedy Solčanskej uletí pokus o vtipnú aktualizáciu rozprávkového diškurzu až kamsi do nepríčetna. Ako si mám vysvetliť, keď dvorná dáma Gabriely Dolnej začne mlieť princeznej čosi v zmysle, že princ chce pred ženbou najskôr „robiť kariéru“?
Digitálne havrany, vylietajúce z Oravského hradu, vizuálne nezachránia telenovelový dej. Nespestrí ho ani mágia, najbližšie má k nej Kazimírov jed na krásu. Takže Láska na vlásku nie je čarovná rozprávka v žánrovom, ani prenesenom význame. Digitálne mesto dolepené pod hrad na obraze, našťastie, len preblikne. Zato k najvyššej veži hradu sa vraciame až pričasto. Autori nenazreli v hľadaní pútavých lokácií inam ako do najbežnejších turistických sprievodcov, ako druhú výraznú stavbu použili románsky kostolík nad Dražovcami pri Nitre, popri oravskej skale tiež do omrzenia reprodukovaný výhľad.
Pri všetkej snahe o resuscitáciu rozprávkových klišé a záchranu našich detí pred globalizáciou sa zabudlo, že rozprávka je vlastne pre slovenskú kinematografiu exotický žáner, početnejší až od 80. rokov minulého storočia, keď do koprodukcií, označovaných dnes za klasické, pumpovali peniaze nemecké televízie a štúdiá. Takže nestojíme pred nejakým posvätným kánonom, z ktorého keď uberieme tu a tam kamienok, celá stavba sa zrúti. V tomto storočí vyzerá archaicky, aby ženské hrdinky ostávali programovo pasívne, lebo ich jediným „poslaním“ je čakať na záchrancu. Tento model už dávno opustili aj v Disney Corporation.
Chýba buď odvaha alebo talent prekonávať takéto, ale aj ďalšie, okrajovejšie stereotypy. Prečo napríklad musí byť poskok zradcu Kazimíra fyzicky hendikepovaný, trpaslík? Prečo musí Matej zachraňovať Hanku v lese práve pred vlkmi? Za bieleho dňa a v jari či v lete, lebo všetko okolo sa krásne zelená? Neživili sme v sebe atavistický strach pridlho a nevyhubili sme ich práve dosť, aby sme mohli prestať kŕmiť aj ďalšiu detskú generáciu podvedomými nezmyslami?
