Last and First Men
Islandský sci-fi experiment

Trochu prekvapivo sa posmrtný režijný debut islandského skladateľa Jóhanna Jóhannsona objavil v našich kinách takmer dva roky po svetovej premiére a práve v čase, keď sa dá vidieť už aj na VOD službách – v našom prípade na HBO Max. Rozhodnutie uprednostniť veľké plátno a kvalitný zvuk pred pohodlím domova však v tomto prípade môže byť veľmi vhodné.

Last and First Men totiž nie je štandardný film, ak toto umelecké dielo vôbec môžeme takto zaškatuľkovať. Neprináša totiž divácky zážitok založený na možnostiach rozprávania, ktoré film ako médium dáva. Je to skôr konceptuálne audiovizuálne dielo. Veľmi minimalistické, ale zároveň s istým imerzívnym potenciálom: ak ho pozeráte v správnych podmienkach, nie ste práve unavení a dokážete trpezlivo vnímať.

Vzniklo ako multimediálna performancia pre Manchester International Festival v lete 2017. 16 mm čiernobiely film zobrazuje takmer výlučne juhoslovanské vojnové pamätníky a ich okolie, do čoho rozprávač pokojným hlasom prednáša text z rovnomenného románu britského autora Olafa Stapledona z roku 1930 a k tomu naživo hrá orchester Jóhannsonovú hudbu. Po jeho smrti o rok neskôr bola performancia odohraná ešte na dvoch festivaloch a potom v roku 2020 bolo na filmové festivaly vypustené jej filmové spracovanie. V zásade však ide o to isté.

Stojí to teda na niekoľkých dobrých nápadoch. Juhoslovanské vojnové pamätníky sú pre svoj často futuristický a niekedy priam až mysteriózny vzhľad či zasadenie do inak prázdnej krajiny už priam legendárne. Urobiť na ich základe sci-fi snímku sa teda priam núka. Autor literárnej predlohy navyše vytvoril pomerne znepokojujúce dielo, ktoré prináša víziu dvoch miliárd rokov vývoja ľudstva. Nie je to podľa všetkého práve optimistické čítanie.

Rozprávačom príbehu je herečka Tilda Swinton. Jej hlas a spôsob pokojného rozprávania sa k snímke výborne hodí. Reprezentuje jedného z posledných ľudí, ktorí už vedia, že zánik ľudstva je nevyhnutne za rohom a napriek istým snahám s tým nedokázali nič urobiť. Prezradím už len to to, že film, resp. toto rozprávanie, reprezentuje snahu posledných ľudí komunikovať naprieč časom s tými prvými – teda nami. Olaf Stepledon totiž vo svojej vízii predkladal budúcnosť, v ktorej ľudstvo modifikuje samé seba pomocou génovej manipulácie a vznikajú tak nové druhy človeka. Viaceré so zámerom kolonizovať Neptún, kde sa film aj odohráva a „pamätníky“ boli postavené práve na ňom. Samozrejme, stojí to na predstavách z roku 1930, takže tá science rovina nie je práve up to date. Nič to však na kvalitách snímke neuberá.

Z dnešného pohľadu na sci-fi literatúru ako takú nejde vôbec o výnimočné námety, ale samozrejme Stepledon bol v mnohých témach, ktoré načrtol, naozaj vizionár a inšpiroval množstvo autorov, ktorí prišli po ňom. Veľký vplyv mal najmä na tvorbu 50. a 60. rokov.

O veľmi pútavé zábery sa postaral nórsky kameraman Sturla Brandth Grøvlen (Chľast), ktorému sa podarilo aj dobre známe miesta ukázať v inej perspektíve. V snímke sa neobjavujú žiadni ľudia a až na pár výnimiek ani zvieratá. Je to tak hra s architektúrou, umeleckými dielami, hľadaním dobrých uhlov pohľadu a podobne. Silnou stránkou je samozrejme hudba Jóhanna Jóhannsona, ktorý je známy najmä vďaka dlhodobej spolupráci s Denisom Villeneuveom. Musím sa však priznať, že napriek tomu, že počas sledovania filmu bola hudba veľmi dôležitá a vytvárala celú atmosféru, v pamäti mi z nej nič neutkvelo. A podobné, i keď nie až tak zlé, je to aj s vizuálnou stránkou diela.

To, čo mi v pamäti utkvelo je samotné rozprávanie Tildy Swinton. To však z Last and First Men robí v podstate audioknihu doplnenú o obraz. A to je trochu málo, lebo zas ani toho rozprávania tu veľa nie je, keďže Jóhannson to staval v prvom rade na zvuku a obraze. Avšak, vďaka mnohým kladom a rozumnej minutáži je to sympatický experiment.

---