Originálny názov: Only God Forgives
Žáner: krimidráma
Minutáž: 90 minút
Krajina: Francúzsko, Thajsko, USA, Švédsko
Rok: 2013
Prístupnosť: MP 15
Réžia: Nicolas Winding Refn
Scenár: Nicolas Winding Refn
Kamera: Larry Smith
Hudba: Cliff Martinez
Hrajú: Ryan Gosling, Kristin Scott Thomas, Yayaying Rhatha Phongam, Tom Burke, Vithaya Pansringarm, Byron Gibson
Mohol som sa hecnúť už aj skôr, ale možno nebude na škodu, že sa mi Boh, čo odpúšťa, rozležal trochu v hlave, ako hovoria ľudoví chemici, vykvasil. A teraz, po dvoch týždňoch, či koľko to je od premiéry, by som už mal vedieť svoje dojmy prefiltrovať do pojmov. Lenže Len Boh odpúšťa je božie dopustenie, sodoma-gomora, labyrint s ornamentmi na stenách a tiež aj ring, ktorý privítal veľa šampiónov, ale vychádzali z neho iba porazení.
Také, no. Nicholas Winding Refn dostal po úspechu Drive voľnú kartu. Vzal svoj amulet Ryana Goslinga do Bangkoku, aby tam v ópiovom opojení natočili Drive: Or rather walk this time, čiže spomalenú a (príbehovo) vyprázdnenú verziu. Podobný crossover akčného filmu a európskeho „artového“ kina si neviem vybaviť, možno ešte tak John Woo, ale ten na to šiel tuším z opačného konca. Pre Refna sú symboly hodnotou samé osebe, zbavuje ich referencie. Záleží mu oveľa viac na stupňovaní konfliktu, kým vyústi do boja, na príprave a nástupe, než na samotnom boji.
Páči sa mi irónia finálnej bitky a venovanie Alejandrovi Jodorowskému. Asi tak, ako sa mi páčila irónia spomaleného porna v Antikristovi a Von Trierovo venovanie pre Tarkovského. Zrejme keď dvaja súčasní režiséri chcú nechať voľný priechod svojim psychopatickým sexuálnym fantáziám, potrebujú doložiť zväzky s „umeleckým“ filmom odkazovaním na iných, medzičasom kanonizovaných sebaukájačov. Tu niekde sa začína moja sorta irónie.
Tarkovský a Jodorowsky natočili filmy, ktoré doslova odpudzujú diváka prekrúcaním alebo ignorovaním žánrových a iných štandardov, no stále poskytujú taký jedinečný typ audiovizuálneho zážitku, že sa k nim budú ľudia opakovane vracať ako k hodnotám samým osebe, pokiaľ bude existovať aspoň povedomie o kinematografii. Tarkovského zhodou okolností zbožňujem, ale Stalkera by som neodporúčal fanúšikovi akčného sci-fi, hoci má vedecko-fantastický námet, obsahuje výpravu (quest), prestrelku, bitku a iné prvky akcie. Z rovnakých dôvodov by som neodporúčal fanúšikovi akcie ani Refnov film. Násilia, zbraní, súbojov je v ňom dosť. Ale všetko podlieha choreografii a kompozícii záberov, hudobnému a vizuálnemu rytmu, fatalizmu antických tragédií a nado všetko autorskej výpovedi, to znamená Refnovmu individuálnemu postoju voči filmu a svetu.
Len Boh odpúšťa obsahuje pamätihodné zábery a niekedy celé sekvencie, štúdiu impozantných zverstiev, ktoré spravodlivosť zhmotnená v postave Changa (Vithaya Pansringarm) trestá s biblickou neúprosnosťou a doslovnosťou. Celý film chápem v istom zmysle ako podobenstvo o odplate, o prideľovaní, prijímaní a prenášaní zodpovednosti. Postavy sa nedajú popísať ako komplexné charaktery, ide skôr o jungovské archetypy, podliehajúce karmickým princípom. Dôvod, prečo mám rád Tarkovského podobenstvá, je prostý: vytvoril som si k nim aj osobné, emocionálne puto. Pri Refnovi to (zatiaľ) nedokážem a jeho charaktery aj postupy pre mňa predstavujú rafinovaný súbor póz, giest a štylistických úchyliek. Oceňujem elementy, ale skladba ako celok ma za srdce nechytila.
Ešte poznámka na drobné zadosťučinenie filmu a jeho tvorcom. S oslavovaným Drive som mal tiež problémy, ktoré postupom času zbezvýznamneli. Len Boh odpúšťa má asi trikrát taký veľký „polnočný“ alebo kultový potenciál. Keď raz budem robiť večer anti-akčného filmu, bude horúcim kandidátom na zaradenie do programu.
