Len rieka tečie
Čínsky ponurý noir na pomedzí reality a snov

Mladá nová krv čínskej kinematografie Shujun Wei si pre svoj nový film zvolil adaptáciu krátkej novely postmoderného avantgardného spisovateľa Yu Hua a jeho osobitý prístup oživuje mierne zabudnutú atmosféru temných deväťdesiatkových detektívok z Číny či Hong Kongu.

Film Len rieka tečie začína ako klasická žánrová policajná záhada. V rurálnom čínskom mestečku na brehu rieky niekto zavraždil starenku, ktorú miestni poznajú ako „štvrtú babičku“. Prípad preberá Ma Zhe (Yilong Zhu), charizmatický detektív, veliteľ s vysokým pracovným nasadením a drsným, trochu cynickým, no férovým vystupovaním. Prvotné podozrenie hneď padá na muža, ktorého miestni volajú „blázon“ – dospelý muž s mentálnym postihnutím, ktorého si babička osvojila po smrti svojho manžela. Ma Zhe však sleduje aj ďalšie stopy a vďaka kazetovej nahrávke, ktorá sa nájde na mieste činu zisťuje, že prípad môže byť oveľa viac zamotaný. Jeho jednotka sa sťahuje do opusteného kina a počet obetí začne stúpať. Ma Zhe sa tak absolútne ponára do prípadu, pričom doma ho čaká manželka Bai Jie (Chloe Maayan), tehotná s jeho dieťaťom, ktoré sa podľa lekárov nemusí narodiť úplne zdravé.

Už od prvého záberu sa divák doslova ponorí do temnej a šedej atmosféry čínskeho vidieka. Temnota, špina, smog a dážď sprevádzajú detektíva a jeho tím pri riešení neobyčajného a poriadne zamotaného príbehu. Film je veľkou poctou svojim predchodcom z doby, v akej sa odohráva a doslova z neho srší ponurá nálada. To autori dosiahli natočením na 16-milimetrový film, navyše v tmavých lokáciách so slabo prenikajúcim svetlom. Fantastická práca kamery vytvára zaujímavé kompozičné celky s veľkým umeleckým rázom. Ako sa príbeh zamotáva, film čoraz viac presadzuje aj opakované hudobné motívy velikánov klasickej hudby ako Beethoven či Chopin. Prepojenie hudobnej krásy s vizuálne dokonale vystihnutou atmosférou ponúka veľmi silný umelecký zážitok. Len rieka tečie však nie je pre každého.

Pri prvom pohľade na tento film sa môže zdať, že Len rieka tečie je úplne štandardný detektívny príbeh s jasným rozuzlením v podarenom retro kabáte. Toto konštatovanie však nemôže byť ďalej od pravdy. Režisér Shujun Wei skladá vizuálnu i formálnu poctu noirovým klasikám, avšak naratívne sa pohrá s očakávaním aj tých najnáročnejších divákov. Film sa totiž točí okolo protagonistu, ktorý čím ďalej, tým viac prepadá prípadu a stráca prehľad o tom, čo je skutočné a čo nie. A keďže divák je len pasažierom tejto jeho subjektívnej, temnej a zmätenej jazdy, musí sa pripraviť na nejednoznačné odpovede a nevyslovené otázky. Surreálne scenérie, strata pamäte i snové vnímanie absolútne narúšajú vybudovaný konštrukt klasickej detektívky s jasným smerom – nájsť vraha a uzavrieť prípad.

Film Len rieka tečie naopak, necháva až príliš veľa priestoru pre divákovu interpretáciu. Cez nedôveryhodného rozprávača ho vtiahne do príbehu, aby ho nakoniec nechal tápať v tme. Množstvo symbolov a metafor otvára priestor k analýze širokých tém, ktorých sa tento naoko drobný prípad vo vlastnom mikrokozme dotýka. Mentálne zdravie, spoločenská izolácia i strata identity tu zohrávajú veľmi silnú úlohu a film núti diváka vystúpiť z komfortnej zóny svojich očakávaní. To však môže byť aj kameňom úrazu. Film je v záverečných momentoch až príliš nejednoznačný, vytvára možno až priveľa otáznikov bez snahy vôbec ich reflektovať. Fanúšik detektívok, ktorý rád háda vraha a do poslednej chvíle anticipuje prekvapivý no očakávaný zvrat, ostane sklamaný. Len rieka tečie však preukazuje kvality na iných frontoch, Odvážny, no aj náročný film zrejme potrebuje viac ako jednu projekciu, ale ku koľkým oddaným divákom si nájde cestu aj druhý, či tretíkrát, je otázne.

Len rieka tečie je obrovskou poctou noirovému žánru so všetkým čo k tomu patrí. Ponurá atmosféra, cynický detektív i poriadne zamotaný prípad v nádhernom vizuále ponúka divákovi veľmi silný umelecký zážitok, na ktorý však musí byť pripravený. Dramatické napätie sa s plynutím príbehu presúva z klasického prípadu do osobnej a mentálnej roviny jeho protagonistov. Fakty sa stávajú fikciou, sny nočnými morami. Tomuto prípadu nie je súdené, aby sa kúsky mozaiky spojili dohromady. A aj keď ho možno polícia uzavrie, rieka bude stále tiecť.