Let číslo 93

Originálny názov: United 93

Žáner: Thriller / Dráma / Historický
Minutáž: 90 minút
Krajina pôvodu: Veľká Británia / USA
Rok: 2006
Prístupnosť: MP 12

Réžia: Paul Greengrass
Scenár: Paul Greengrass
Kamera: Barry Ackroyd
Hudba: John Powell
Hrajú: Lewis Alsamari, Khalid Abdalla…

Asi sa nenájde v civilizovanom svete človek (obyvateľ pralesu na Borneu sa do toho neráta), ktorý by nevedel čo sa stalo 11.9.2001 v USA. Útok na dvojičky, plus dva zvyšné lety, sa stal najvýraznejšou udalosťou nového tisícročia a výrazne poznamenal svetovú politiku. Keďže sa jedná o skvelú tému na sfilmovanie, viacerí filmári sa rozhodli s odstupom piatich rokov natočiť filmy, ktoré by obsahovali časť z tohto historického momentu. Asi najočakávanejším filmom bola dráma Olivera Stonea World Trade Centre (preview tu), ktorá budila veľké očakávania po celom svete (Stone je známy svojim netradičným postojom k politike USA), ale podľa prvých ohlasov z USA sa zdá, že ide o typický americký patetický film, takže v septembri uvidíme, čo to Stone s Cageom dokázali s príbehom dvojičiek urobiť. Druhým filmom je televízne spracovanie príbehu letu číslo 93 pod názvom Flight 93, ktoré sa často zamieňa s tretím filmom o teroristických útokoch.

Tým filmom je práve recenzovaný Let číslo 93 (originálny názov United 93), pri ktorom sa divák vopred nemusí báť ani slabého televízneho spracovania (ako má Flight 93) a ani amerického pátosu, keďže režisérom filmu je Angličan Paul Greengrass, pôvodne dokumentarista, ktorý svojimi poslednými dvoma filmami dokázal, že americký štýl filmu mu je vďakabohu úplne cudzí. Pred United 93 sa zhostil režírovania pokračovania príbehov agenta Bourna (Matt Damon) pod názvom Bournov mýtus a skvelý akčný príbeh bol na svete. Oveľa cennejším filmom z jeho filmografie je ale Krvavá nedeľa z roku 2002, ktorá sa zaoberá najvýraznejšou udalosťou z boja medzi Veľkou Britániou a IRA v Severnom Írsku z roku 1972, keď počas pokojného pochodu sa udalosti zvrhli natoľko, že britskí vojaci zabili 13 neozbrojených civilistov. Film bol nakrútený tak sugestívne a realisticky, že ste začali nenávidieť Britov, aj keď film nebol vôbec zameraný na obhajobu IRA. Skôr sa snažil zobraziť problém zo všetkých strán. A veľmi podobným spôsobom je natočený aj Let číslo 93.

Samotný útok Al-Kaidy sa dá rozdeliť na tri časti. Prvá, tá najznámejšia, bol útok na dvojičky pomocou dvoch lietadiel. Druhý bol dopad Boeingu na známu budovu Pentagonu, v podstate ale len na jej okraj. A tretia časť bol práve let číslo 93, ktorý mali teroristi nasmerovať rovno na jeden z najväčších symbolov USA – budova Kongresu.

Zo začiatku filmu sledujeme typické prípravy na štart lietadla, kontrolu technického stavu, naberanie paliva, príchod cestujúcich… Po vzlietnutí sa ale dej filmu presúva najmä do rôznych riadiacich stredísk amerických letísk, kde sledujeme, ako sa letoví kontrolóri (aj armáda) postupne zoznamujú so situáciou, keď im prestávajú štyri lietadlá odpovedať a navyše bezradne sledujú nárazy do dvojičiek. Tieto zábery dominujú prvej polovici filmu a ich čo najväčšia realistickosť je dosiahnutá tým, že sú použité skutočne záznamy z toho dňa a že väčšinu letových kontrolórov hrajú skutočný aktéri z 11.9.

Druhá polovica sa už viac zameriava na dianie na palube. Greengrass “scenár“ filmu písal s vedomím toho, že o tom, čo sa dialo v lietadle takmer nič nevie. Mohol sa opierať iba o čiastočný audio záznam z paluby a o telefonáty pasažierov. Tak sa rozhodol, že nechá hercov improvizovať a snažil sa ich len jemne inšpirovať. Na to vybral úplne neznámych hercov, pretože nechcel mať známeho herca, ktorý by na seba strhával pozornosť. Tento nápad sa ukázal ako najlepšie riešenie, a takisto Greengrass vybral hercov, ktorí pôsobia úplne prirodzene, a tak nejako by som si aj ja skutočne predstavoval dianie na palube. Sledujeme teroristov, ktorí vôbec nevyzerajú na hrdlorezov, ale naopak, aj oni majú svoje pochybnosti, napríklad nevedia čo majú robiť proti pasažierom, ktorí sa rozhodli vzbúriť. Jednoducho sú to normálne ľudské bytosti, ktoré majú pred sebou len jediný cieľ (v tejto súvislosti je zaujímavé vidieť film Paradise Now, recenzia tu). Takisto pasažieri sa správajú ako bežní ľudia, volajú domov, vyznávajú lásku, ale navyše sa pokúsia aj o vzburu. A práve vďaka nej film smeruje do neodvrátiteľného konca, keď už Greengrass graduje film až do takmer neúnosnej miery.

Celkový realizmus je zvýraznený použitím ručnej kamery, ktorá dodáva divákovi pocit prítomnosti na palube a najmä v tých posledných minútach je práve kamera najlepším prostriedkom na vytváranie emócii a gradovanie deja. Druhý prostriedok je ešte veľmi zaujímavá hudba, ktorá je niekedy až neznesiteľná, ale do filmu v podstate pasuje, aj keď na bežné počúvanie si ju neviem predstaviť.

Greengrass týmto svojím filmom dokázal, že sa asi nenájde na svete lepší režisér na realistické spracovanie historických udalosti, ktoré naviac neobsahuje ani náznak fandenia jednej zo strán. Vrelo odporúčam každému ísť na film, ktorý dokáže vyvolať u diváka pocit, že sa do tej historickej udalosti skutočne dostal a prežil si časť toho, čo museli zažiť pasažieri na palube. Celkové hodnotenie je síce u mňa trochu znížené čiastočným chaosom v prvej časti, ale napriek tomu sa jedná o mimoriadne kvalitný film, ktorý sa v našich kinách až tak často nevidí.