Listy z Iwo Jima

Originálny názov: Letters from Iwo Jima

Žáner: Vojnová dráma
Minutáž: 141 minút
Krajina pôvodu: USA
Rok: 2006
Prístupnosť: MP 15

Réžia: Clint Eastwood
Scenár: Iris Yamashita
Kamera: Tom Stern
Hudba: Kyle Eastwood, Michael Stevens
Hrajú: Ken Watanabe, Kazunari Ninomiya, Ryo Kase, Tsuyoshi Ihara, Shido Nakamura

Iwo Jima je malý ostrov v Tichom oceáne. Nič na ňom nerastie, nik na ňom nežije, a predsa sa stal v zime 1944-45 stredobodom záujmu amerického generálneho štábu. Američania vedeli, že pokiaľ sa im ostrov podarí dobyť, stane sa vhodnou základňou pre útok na samotné cisárske Japonsko. Odhodlané japonské vojská však nemali v úmysle vzdať sa ostrova len tak, a tak sa v marci toho istého roku obe armády stretli v boji. Tento námet sa stal i ústredným motívom posledných dvoch filmov Clinta Eastwooda, priamo súvisiacich s bitkou o Iwo Jima. Kým však vo Flags of Our Fathers podáva pohľad z americkej strany a skôr sa sústreďuje na spoločenský dopad bitky doma v USA, Letters from Iwo Jima nám ponúka skúsenosť japonských vojakov a opisuje ich osudy priamo v centre diania.

Rozvíja sa nám príbeh štyroch vojakov, odlišných v chápaní vojny ako povinnosti. Saigo (bývalý pekár, ktorý sa chce dostať domov, aby znovu uvidel svoju dcéru a ženu), Shimizu (predtým člen vojenskej polície, ktorého prevelili na Iwo Jimu), Nishi (slávny olympijský víťaz v parkúrovom skákaní) a Ito (prísny neústupný vojak, ktorý prijme radšej samovraždu, než kapituláciu) sa stretávajú na jednom mieste, aby tu prežili svoje peklo na zemi a v pazúroch vojny odhalili samých seba.

Autorka scenára Iris Yamashita však nezvolila cestu viacerých dejových línii, ktoré by sa zameriavali len na jednu konkrétnu postavu, ale naopak, ich dejové línie sa prekrývajú a divák má dojem, že štvorica vystupuje ako kolektívny hrdina. To môže miestami spôsobiť, že sa divák v príbehu stráca, avšak vtedy náhle prichádza časť, v ktorej sa fabula posunie o čosi dopredu, keď sa multilinearita vytráca a ponúka divákovi možnosť nabrať druhý dych. Príbeh tak nestráca nič na svojej dynamike, neustále sa vyvíja a nenudí.

Fabula je naviac rozšírená o výrazné úvahové prvky, keď sa autorka zamýšľa prostredníctvom konania hlavných postáv nad zmyslom celej vojny, nad jej absurditou, nad tým, ako vojna deformuje ľudské charaktery a dokonca ich núti správať sa inštinktívne. Osudy štyroch vojakov sú médiom, cez ktoré nám predkladá svoje reflexie o hrdinstve, vlasti, odvahe, lojalite, individualite, ale i o zbabelosti, či zvrátenosti človeka a o jeho správaní v hraničnej životnej situácii, z ktorej bohužiaľ niet úniku. Príbeh sa tak radí k tomu najlepšiemu na poli vojnových filmov a zaslúžene bol nominovaný na Oscara za najlepší scenár.

Postavy vo filme nie sú na rozdiel od podobných snímok ploché, ale naopak, majú svoju hĺbku. Miestami dokonca na nich badať animizáciu tak typickú pre japonskú kultúru, keď sú cez spomienky hrdinov vyjadrované ich najtajnejšie priania a sny, no i navonok nevinné prehrešky. Nič z toho by ale nemalo žiaden význam, nebyť kvalitných a uveriteľných hereckých výkonov. V tomto prípade casting zapracoval na výbornú a herci svojimi výkonmi posúvajú postavy presne do tej roviny, kde ich režisér potrebuje mať. Preto radový vojak Saigo (Kazunari Ninomiya) skutočne pôsobí ako jednoduchý človek so svojimi starosťami i radosťami, bývalý policajt plný idealizmu Shimizu (Ryo Kase) ako idealista, hrdý a čestný Barón Nishi (Tsuyoshi Ihara) ako poctivý človek so svojským pohľadom na Američanov, fanatický poručík Ito (Shido Nakamura) ako zaslepenec považujúci samovraždu za čestnejšiu možnosť než kapituláciu a v neposlednom rade i gen. Tadamichi Kuribayashi (Ken Watanabe) ako veliteľ, ktorý zostáva so svojím vojskom do samého konca.

Najväčší zápor filmu vidím v použití výrazových prostriedkov, ktoré sú síce nevyhnutné pri budovaní atmosféry, ale ich do očí bijúca podobnosť so Spielbergovým „Zachráňte vojaka Ryana“ sa jednoducho nedá prepáčiť a to ani napriek faktu, že Steven Spielberg je tentokrát spolu s Eastwoodom producentom tohto snímku. Film sa tak sám sčasti degraduje na akúsi formu copyrightu, veľmi pôsobivé, ale predsa len badateľné klišé. Na druhej strane, po technickej stránke snímke niet čo vytknúť a výborná symbióza obrazu a zvuku vyráža dych. Najmä na zvukovú stránku budete spomínať ešte dlho po titulkoch. Všetky ruchy, od dokonale spracovaných ozvien v jaskyni až po výbuchy delostreleckých granátov, sú navzájom v súzvuku, ale zároveň každý znie charakteristicky, a teda nie je problém len sluchom rozoznať japonský samopal od amerického a podobne. Najskôr si to divák ani nevšimne, ale rozhodne ide o vysoký nadpriemer a film v tomto smere absolútne oprávnene získal Oscara.

Clint Eastwood sa rozhodol vzdať prostredníctvom svojho filmového dvojbloku Letter from Iwo Jima – Flags of Our Fathers hold hrdinom, ktorí bojovali v tej pamätnej bitke o ostrov Iwo Jima. Nesnaží sa nám však podať obrazy vojakov ako neobmedzených hrdinov na jednej či druhej strane barikády, ale zobrazuje ich ako normálnych ľudí so všetkými svojimi túžbami i trápeniami, víťazstvami i prehrami. Ponúka nám pohľad zo svojej/japonskej perspektívy, ktorý je hlbokým pacifistickým vyjadrením nezmyselnosti vojny, čo síce vojakom zobrala životy, no ich snaha, hrdinstvo i súcit žijú ďalej v listoch (z Ivo Jima).