Loli paradička
Co ci ja znam

Rodinný produkt firmy Staviarsky (réžia a scenár syn a otec, hudba otec, strih syn a druhý syn, produkcia dcéra) námetovo nadväzuje na Ružové sny (1976) Dušana Hanáka. Lásku Rómky a Neróma však zasadzuje do prostredia východného Slovenska (Prešov a okolie) a do žánru romantickej komédie.

Vďačnú premiéru si Loli paradička odbila na Art Filme v Košiciach, kde s prehľadom vypredala obe premietania. A po prvom týždni je zjavné, že sa nestratí ani v tohtoročných štatistikách distribúcie slovenských filmov. Naopak, vzpruží ich. Myslím tých, čo tie štatistiky robia.

Podobne ako v Punk je hned, aj tu sa tvorcovia rozhodli nechať postavy – často nehercov – hovoriť miestnym dialektom. Ako ďalšie tvorivé rozhodnutia, aj toto dopadlo tak všelijak. Herci síce hovoria po východniarsky, ale je to taká strojená, simulovaná východniarčina – buď preto, že sú neherci a boria sa so všetkým, nielen s jazykom, alebo zdivadelňujú, zveličujú za účelom komického efektu (Michal Soltész). Čo šariština s jej spevavou intonáciou fakt nepotrebuje. S výnimkami (Fedor Vico) sa nedočkáte jazyka, čo by znel prirodzene.

Film ako taký nesie na svojich pleciach debutantka Kamila Mitrášová v úlohe Veronky. Jej prirodzené kúzlo, fotogenickosť a vynachádzavosť pomáhajú sčasti zakrývať dojem z trápnych replík a akcií, ktoré podľa scenára musí vyvádzať. Aj keby už nemala hrať v ďalšom filme alebo sa inak ukazovať na verejnosti, kto raz videl tie oči, nikdy na ne nezabudne. Michalovi Iľkaninovi sa podarilo vtlačiť postave Milana sympatický flegmatizmus. Hlavne je tam na to, aby sme sa cez neho mohli dívať na Veronku všetci (chlapi).

Inak v komédii veľa nie je. Hej, svetlo a farby. Stereotypné situácie (Veronka je raz zúfalo hlúpa, raz mazaná všetkými masťami), stereotypné dialógy. Jasné, že sa na tom ľudia smejú. Nijak to nenabúrava ich predstavy. Ako asi zareaguje Milanova matka (Kveta Stražanová), keď uvidí Veronku ako jeho frajerku? No hystericky, ako inak. Čo by ste čakali?

Veronkino pozadie prezentuje len jej odmietavý postoj. Ušla od rodiny, lebo ju otec chcel v zásade predať (vydať). Poriadne však jej domov, ani rodinu, ani kamarátky či kamarátov nevidíme. Je tu len ona ako exotická partnerka invalida. Dvaja outsideri, síce pekné, no z pohľadu muža. Z pohľadu toho, ktorému sa ponúka mladučká piraňa, čo práve ušla z domu.

Ale zase pŕrŕ, hej?! Nadávky môžeme, narážky môžeme, aj po papuli si dáme, šak sme dajaki parobci, ale hlavne cudne a vo všetkej počestnosti. Loli paradička pozitívne zasahuje mainstreamové publikum aj vďaka zdržanlivosti v zobrazovaní sexu. Hoci väčšinu času sa dej pohybuje v mantineloch romkomu, neukazuje ani jediný bozk na ústa medzi hlavnými postavami, nehovoriac o inej erotike.

Po štandardných peripetiách ako odmietaví rodič(ia), rival(i), spoločenská nerovnosť zaľúbencov, predsudky a odsudky napokon Loli naplní ďalší rómsky stereotyp – že sú absolútne spontánni a dôverčiví (ale tiež prešibaní podvodníci) – a nastúpi komusi do auta ako keby na výlet. A oni sú to pašeráci bieleho mäsa. A Milan ju hľadá a nenachádza. A je koniec.

Doterajšej odľahčenej nálade brutálny zásah sociálnej „reality“ ani trochu neprospieva. Ale šak tak to je, môžete si povedať. Rómky sú nespoľahlivé, prelietavé, no a potom takto končia. A ja vám na to poviem, že niektoré možno. Ale na tento film je to strašne divný záver. Lebo tu celý čas sledujeme rozprávku typu Pretty Woman, iba s postavami z prostredia, ktoré je nám oveľa známejšie a bližšie.

Hoci pri Veronke sa dá aj o tom pochybovať, lebo tvorcovia – ako už zaznelo – nemajú žiadnu snahu zobraziť prostredie, z ktorého vyšla. A keď romantickú rozprávkovú linku takto bezcitne utnú, ukazuje to na manipuláciu s divákom. Dojmite sa vo svojej dobroprajnosti. Milanov smútok je i váš smútok. Všetkým nám predsa už uniesli nejakú tú Cigánku.

Nemá zmysel pohoršovať sa nad poloamatérskym strihom dialógov či šuchotaním romantickej časti scenára. Vnímanie humoru je tiež vysoko individuálne. Keď sa smeje celá sála, zrejme väčšina publika vtip pochopila. Alebo aspoň podstatná časť a ostatní sa smejú, lebo sa smejú ostatní. Na to daný vtip nesmie byť príliš zložitý. A presne taký je humor v Loli paradička.

Nie príliš zložito. Povedali si Staviarski, povedzme si aj my: toto nie je rómska komédia, je to komédia o rómskom dievčati a invalidnom gadžovi s nezmyselne katastrofickým koncom. Keď chcete vidieť rómsku komédiu, pozrite si niečo od Kusturicu. Keď chcete vidieť dobrú východniarsku komédiu, pozrite si Pásla kone na betóne. Písala žena, točil západniar a nikoho nepotľapkávali po chrbte.

Tipujem, že nechtiac, ale Loli paradička odhaľuje, aká bezmocná je „väčšinová“ spoločnosť vo vzťahu k najchudobnejšej menšine. Nezname co s nimi. Aj by sme im chceli pomôcť, ale radšej osobne ako systematicky, a radšej nech sú čistí, pekní a usmiati. Investujeme do nich city a peniaze, aby sme skončili so zlomeným srdcom. Nohu by sme za nich dali do ohňa. My chudáci.

---