Luca tancuje potichu

Musel som sa odporúčať z Trnavy do srdca Slovenska, aby som po dlhom čase zažil vyzvanie na bitku. Pritom v tétéčku nie je núdza o priateľské pozdravy „Allah Akbar!“ či vyhrážanie sa podpálením, odrezaním a inými úpravami telesného porastu.

Neviem, či som správne napísal „vyzvanie“. Lebo tak stojím na bare v Art Café (zo všetkých miest), prepchatom súčasnými a bývalými študentmi múzických fakúlt, artistné a excentrické typy všade, kam oko dovidí, sáčeme sa všetci v snahe tancovať alebo aspoň zviditeľniť sa u obsluhy, chlapík vedľa mňa nadšene máva v ruke pivom, širokým chrbtom do mňa drgne raz, dvakrát, a keď sa nám kosti stretnú tretí raz, otočí sa na mňa plecnatý, asi 90kilový Cigán a šveholí prívetivo:

„Poď von!“
„Čo? Prečo?“ Nepochopenie hrám statočne, lebo prisámbohu, naposledy som sa pobil v treťom ročníku na základke a so svojimi 55 kilami vyhodnocujem túto „výzvu“ pre seba ako, prepytujem, mierne nevýhodnú.
„Šak sa nebudeme tu biť!“ A chalan mi už rukou šibrinkuje pred tvárou, čo je, uznávam, veľmi efektívna taktika, ako niekoho znervózniť alebo vyprovokovať.
„A prečo by sme sa mali biť?“ Zdržiavam ďalej so zovretým kakáčikom, keď sa do tejto nádejnej debatky zapojí ďalší partyman, ku ktorému bol môj ctiteľ otočený pôvodne. Zdá sa, že sú kamaráti, darí sa mu rozptýliť ctiteľovu pozornosť, stane si medzi nás, a keď sa už horkokrvný pán brat venuje zase v plnej miere pivu a dámam, vysvetľuje mi:
„To vieš, on je dobrý človek, to tak nemôžeš brať, len sa rád bije. Dneska si už tretí, ktorého som takto zachránil.“
No ďakujem ti, spasiteľu, lebo inak už by som letel dolu zľadovatenými uličkami Štiavnice asi až po stanicu.

Toto je prosímpekne môj najšťavnatejší zážitok z Banskej Štiavnice, presnejšie zo zimnej edície filmového seminára Štyri živly. Témou bola rebélia, chápem, že to mohlo niekoho poriadne nabudiť, ale tohto človeka som si nevšimol na žiadnom premietaní. Zase, ak nie je študent a filmový program ho nezaujíma, načo by solil za akreditáciu alebo lístky. Ja som bol na Živloch vôbec prvýkrát, došiel som na pozvanie a ubytko som mal tiež vlastne zadarmo. Bez týchto výhod a úľav by som s najväčšou pravdepodobnosťou sedel doma na zadku, nane love, nane kultura. Prišiel by som o tento a ďalšie pamätné zážitky. Lebo myslím si, že lepšiu reklamu na Živly už nenájdete. Také niečo sa môže stať iba tam, na afterke v podniku, kde na poschodí hrá Archívny chlapec, obklopený muzikantkami z Dobropić, sťažujúc sa po každej pesničke, že výkriky jeho srdca sú všetkým, ktorí sedia ďalej ako dva metre, ukradnuté a robia veci, čo ľudia normálne robia, keď sedia v krčme. Už viem, že sa na Živly vrátim.

Okrem rebélie sa seminár zameral ešte na jednu tému: nemecký mumblecore. Pozrite sa, videl som z celého žánru, o ktorom sa rozpráva asi od roku 2002 a podľa kritikov už aj tak skončil, asi dva filmy. Nebudem vám teda predhadzovať fundované siahodlhé definície, čo to ten mumblecore vlastne je. Pre naše potreby stačí, že je to odnož nezávislého filmu, kde sa obyčajne viac rozpráva na úkor akcie alebo deja, filmy sú lacné, často v nich vidíte nehercov alebo improvizované scény a zaoberajú sa prevažne ľuďmi vo veku 20-30 plus. Jednoducho reality show pre tých, ktorí veľmi telku nepozerajú.

Z pôvodne americkej záležitosti v Nemecku vznikla v roku 2009 odnož, označovaná aj ako berlínsky mumblecore s vlastným manifestom (Sehr gutes Manifest) a mladými tvorcami, ktorí sa bez štábov a bez peňazí zo štátnej podpory snažia točiť sehr gute príbehy. Dokázať, že to ide. A ono to celkom ide. Na Živloch sme mohli vidieť jeden z najväčších úspechov hnutia, Dicke Mädchen (Tučné dievčatá, 2012) od Axela Ranischa a druhý deň bola v ponuke slovenská premiéra Luca tancuje potichu (Luca tanzt leise, 2016) režiséra/scenáristu Philippa Eichholtza.

V Tučných dievčatách sa vynímala senilná matka hlavného hrdinu Edeltraut, ktorú s ľahkosťou, energiou a skvelým humorom stvárnila v čase nakrúcania 89-ročná Ruth Bickelhaupt, Ranischova vlastná stará mama. Ruth v živote vo filmoch nehrala, hoci ako balerína mala skúsenosti s vystupovaním. Dnes je z nej, ako povedal Eichholtz, stará mama celého hnutia, siahol po nej aj sám vo svojom novom filme, kde predstavuje najstaršiu z troch generácií rodiny hlavnej hrdinky. Má síce menšiu úlohu ako v Tučných dievčatách, ale po nich som sa veľmi tešil na každý jeden jej výstup ako pragmatickej, nad vecou a zároveň milujúcej a veľmi starostlivej babičky.

Ak má fungovať film, postavený do veľkej miery na dialógoch, musia ho potiahnuť herci. Herci v Tučných dievčatách Peter Trabner a Heiko Pinkowski (tiež spoluautor scenára) sa nielen dokonale zžili so „začiatočníčkou“ Ruth Bickelhaupt, obaja sú navyše ako takí rozkošní prerastení neurotickí mackovia. Philipp Eichholtz pripomenul, že vo filmoch ako Luca tancuje potichu, ktorých scenár má zopár stránok (tu konkrétne 7), mnoho scén vzniká priamo na pľaci ako výsledok interakcie medzi hercami. To nedáte, keď neviete improvizovať.

Hviezda Martiny Schöne-Radunski v Nemecku stúpa a vo filme spolupracuje hlavne so skúseným Hans-Heinrichom Hardtom. Ich postavy, asi 25-ročná Luca a päťdesiatnik Kurt Pfeiffer, si spolu dorábajú strednú školu s cieľom zmaturovať. Na začiatku film trochu pripomína vtipy z Marečku, podejte mi pero: Luca a Kurt okato podvádzajú na písomke pod prísnym dohľadom učiteľky v Kurtovom veku a – ako zistíme o chvíľu – Lucinej matky (pani Maierovú hrá Claudia Jacob). Luca chce ísť na vysokú školu, strašne miluje svojho psa Matu, takže to bude nejaká veterina. Prečo až v 25? Lebo posledné desaťročie strávila v ťažkom útlme (zrejme depresia). Stratené roky pre Lucu skončili, až keď zachránila Matu z voľákeho bulharského bitúnku. Keď sa začala starať o psa, jej život nadobudol stratený rytmus, pravidelnosť, vždy bolo kvôli komu vstať z postele. Kurt si robí maturitu asi kvôli robote a mával síce podobné pocity ako Luca, ale on sa musel postarať o rodinu, takže tiež mal vždy sehr gut dôvod vstať z postele.

Luca a Kurt zistia, že si môžu byť nápomocní a začnú sa navzájom doučovať: ona jeho angličtinu, on ju matiku. Kurt môže byť pre Lucu užitočný ešte v jednom ohľade. Chodí za ňou taký maník, čo sa zjavne nevie ovládať. Hneď v prvej scéne sa Luca zobúdza a na stehne si nachádza obrovskú modrinu. Luca jednoducho potrebuje fyzickú ochranu, aj keď si to nie vždy uvedomuje. Alebo pripúšťa.

Od čistého punku Tučných dievčat, ručnej kamery, minimálneho svietenia, nízkej kvality obrazu sa už berlínsky mumblecore zrejme posunul a pre Eichholza je to už jeho druhý hraný celovečerák po Ľúb ma! (Liebe mich!) z roku 2014 s rozpočtom 4000 Eur, ktorý mu vyniesol pozíciu horúceho talentu. Efektov, svetla, práce s farbou je v Luca tancuje potichu určite viac ako by ocenili stúpenci Dogmy 95, skrátka, dá sa na to aj pozerať, má to taký ten moderný urban look (po slovensky mestský pozri), sú tam aj videoklipové pasáže, Eichholz sa nebojí ani klasickej strihovej sekvencie. Aj tak by mu tieto vychytávky boli nanič, keby jeho príbeh nestál za veľa a s postavami by sa nedalo stotožniť.

Odpoveď: Eichholz má síce klišéovitú, ale sympatickú storku o dievčati, ktoré má svoj cieľ a na jeho dosiahnutie musí nielen zdolať čoraz zložitejšie prekážky, ale aj obetovať niečo zo seba. A budem sa opakovať, postavy sú uveriteľné a herci ich zvládajú vynikajúco. Takže Eichholz natočil lacný, zato pekný a divácky príťažlivý film. Má len jediný problém, či sa dostane k divákom, ktorých by mohol dojať a potešiť, lebo Luca tancuje potichu nie je iba do kina, ale s prehľadom aj do hocijakej „rodinnej“ televízie.

---