Macík
Kde máte toho svojho?

Dobrých komédii nie je nikdy dosť, ale v poslednom období je ich naozaj málo. Samozrejme, v našich kinách sa ich objaví ešte menej, keďže napríklad skvelá britská tvorba u nás nemá na ružiach ustlané. Takže pri Macíkovi od animátora a seriálového tvorcu Setha MacFarlana (Family Gay) nebolo teda o čom a išlo sa do kina. Prechod od TV a animácie k hranému filmu nemusí byť ľahký, ale Seth dnes patrí medzi najlepšie platených scenáristov a aj teraz ukázal, že opodstatnene.

Základná premisa príbehu neznie komplikovane a neevokuje práve predstavu hodnotného filmu. Skrýva sa v ňom však viac, ako by sa na prvý pohľad zdalo. John (Mark Wahlberg) ešte ako malý chlapec nebol veľmi obľúbený a nemal tak kamarátov. Tých mu začne suplovať veľký macík, ktorého dostane na Vianoce. Veľmi si praje, aby sa stal skutočným a ožil. Magická noc Vianoc zafunguje a želanie sa stáva realitou. Určite je to sen mnohých detí. Čo sa však stane, keď chlapec a jeho macík dospejú?

Práve na to sa Seth MacFarlane pozrel. Nápad je to výborný a našťastie aj schopne spracovaný. Po mnohých rokoch, John má už 35, je macík Ted (dabuje ho sám MacFarlane) zhýralou, na chľaste a ľahkých drogách fičiacou excelebritou (oživlý plyšák spôsobil patričný rozruch). Nikdy však nezabudol na sľub malému Johnovi, a tak doteraz spolu zabíjajú väčšinu času. To začína kolidovať s Johnovým osobným životom tvoreným jeho dlhoročnou priateľkou Lori (Mila Kunis). Vzťah si žiada posunúť na novú úroveň, na to je však John príliš nezodpovedný a necieľavedomý.

Humorných scén je tu až-až a väčšina, aspoň na mňa, fungovala výborne. Humor je to miestami drsný, politicky nekorektný a často nevhodný, pre deti určite. Ted je drzý medvedík a rovnako je drzý aj samotný film. Odznejú vďaka tomu veci, ktoré jednoducho mali byť povedané. Čo nás samozrejme privádza k tomu, že to niekomu môže prekážať a humor mu jednoducho nesadne. Nie je to však len komédia. Snímka má aj svoju romantickú i dramatickú zápletku. Ľahko to môžeme označiť za žánrový zlepenec, ale vďaka ústrednému triu protagonistov to všetko do seba dobre zapadá. Mark Wahlberg opäť ukázal, že mu sedia aj komédie. Toho som sa trochu obával, keďže som nevidel snímku Fízli zo zálohy (The Other Guys, 2010).

Ku koncu Macík výraznejšie mení svoj žáner a tým aj prevedenie. Najmä prvá polovica je viac sitcomová, čo je žáner MacFarlaneovi blízky. Často postavy len sedia na gauči a rozprávajú sa. Johnova snaha posunúť sa do dospeláckeho života je logicky doprevádzaná Tedovým nutným osamostatnením sa. To vytvára priestor pre mnohé humorné scény, ale i pre jeho bizarný, azda romantický, vzťah s kolegyňou z práce, ktorú si tiež musel nájsť. Na druhej strane je však Ted konfrontovaný s odvrátenou stranou spoločnosti. Ako ešte stále pomerne slávny jedinec má svojich fanúšikov a túžba po živom plyšákovi je niekedy silnejšia ako zdravý rozum. V úlohe obťažovateľa sa predstavil Giovanni Ribisi, pre ktorého to vzhľadom na predchádzajúce herecké výkony bola samozrejme taká jednohubka. V takýchto postavách akoby sa skrývala jeho druhá skrytá prirodzenosť.

Tematika filmu nie je originálna. Avšak problém, o ktorom hovorí, je stále vypuklejší. V západnom svete stále pribúda viac mladých ľudí, ktorí nevedia, čo zo životom, nechcú opustiť pohodlie domova a urobiť niečo pre svoju budúcnosť. Trpí tým celá spoločnosť, a preto je dobré na to poukázať aj vtipným spôsobom, i keď v Macíkovi je to poňaté veľmi fundamentálne.

Macík neprináša sofistikovaný humor. Ten zväčša v americkým komédiách ani nehľadáme, ale v rámci bežnej tvorby je nadpriemerný a celkom svieži. Seth MacFarlen nešetril popkultúrnymi odkazmi. Je to síce plné u nás nie veľmi známeho Flasha Gordona, ale pomáha to filmu budovať svojskú atmosféru. Hraný debut sa mu teda vydaril.

---