Maestro
U Coopera sa opäť zrodila hviezda

Bradley Cooper pár rokov dozadu oznámil, že čiastočne prechádza z hereckej kariéry k réžii. V tej dobe nikto netušil, aký výsledok možno očakávať. Div sa svete, jeho režijný debut, muzikál Zrodila sa hviezda (2018) sa vo veľmi krátkom čase stal diváckou senzáciou, získal niekoľko ocenení, vrátane viacerých nominácií na Oscara. Remake rovnomennej snímky z 1937 sprevádzaný už „mierne“ ohranou piesňou Shallow v hlavnej úlohe práve s Cooperom a Lady Gagou sa ukázal iba ako prvý a celkom smelý krôčik k ďalším projektom.

Po piatich rokoch sme sa dočkali druhej snímky z Bradleyho dielne, opäť s hudobnou tematikou. Nejde však už o muzikál, ale o životopisný film mapujúci (aj) dôležité momenty jedného z najvplyvnejších amerických dirigentov Leonarda Bernsteina.

Leonard Bernstein, prezývaný Larry, svoju kariéru započal ako dvadsaťpäťročný mladík pracujúci na pozícii dirigentského asistenta v New Yorku. K prvému osudovému zlomu na jeho umeleckej dráhe došlo čírou náhodou, keď bol na poslednú chvíľu požiadaný zaskočiť za jedného z dirigentských velikánov – Bruna Waltera v priestoroch slávnej koncertnej siene Carnegie Hall. Dobová tlač, bez akýchkoľvek pochýb, označila jeho spontánny záskok za debut génia, čo len značí ako veľmi Bernstein následne napredoval na ceste za statusom uznávaného umelca. Azda rovnako dôležitým momentom v živote Larryho bola chvíľa, keď spoznal jeho osudovú ženu, celoživotnú parťáčku, herečku Feliciu Montealegre, s ktorou následne viedol nevšedný romantický vzťah.

Film Maestro možno označiť za vyznanie umelca umelcovi. Od prvých momentov úvodnej expozície možno badať Cooperovu adoráciu voči dirigentovej osobe. Predovšetkým prvá polovica filmu snímaná v čiernobielej sa nesie v sladkých tónoch víťazných kariérnych momentov a priam idylickej lásky protagonistov. Okrem Bernsteina, čiernobiela sekvencia vzdáva úctu zlatej ére Hollywoodu, čo je citeľné nielen na základe použitej farebnej škály, ale aj vďaka štýlu snímania a hereckému prejavu. Kameraman Matthew Libatique (Requiem za sen, Zrodila sa hviezda, Veľryba) odviedol prvotriednu prácu pri snímaní koncertných javísk, nástrojov Newyorskej filharmónie, divadelných kulís i ohromnej Broadway. Bol by to naozaj skvost pozerať, nebyť nútených hereckých prejavov, ktoré by mali v divákovi evokovať starý Hollywood.

Pobyt mimo komfortnej zóny možno najciteľnejšie badať u Felicie, hlavnej ženskej postavy. Herečka Carey Mulligan počas celej čiernobielej pasáže pôsobí veľmi strojene a neprirodzene. V snahe priblížiť sa k herectvu z čias dávno minulých stráca postava osobné čaro a iba bezducho imituje dobové herečky. Akonáhle sa dej časovo posúva, Mulligan si obháji jej herecké kvality, ktorými nepochybne disponuje.

Štylistický zámer zapojenia výrazových prostriedkov starého Hollywoodu do biografickej snímky dirigenta je síce vďačné rozhodnutie po estetickej stránke, no o čosi menej vďačné v otázke logiky. Nadužívaný výrazový prostriedok, akou zmena farebnej škály počas filmu bezpochyby je, je asi povinná zastávka v kariére nejedného režiséra. Je však naozaj potrebné sa na nej zastaviť za každú cenu? Neviem si pomôcť, ale aj napriek nádherným záberom, mi príde prvá časť filmu len ako pokusný test a ani samotný režisér netuší ako to nakoniec vypáli. Nevypálilo. Nie tak celkom. Druhá polovica je síce v hereckých výkonoch silnejšia, po formálnej stránke však slabšia.

Aj napriek tomu, že Maestro je biografický titul, režisér sa vôbec nezaoberá detstvom a dospievaním dirigenta, film začína od spomínaného osudného momentu dirigentského záskoku, v Bernsteinových dvadsiatich piatich rokoch. Dej nie je rozprávaný úplne chronologicky, viac ako na uprataný sled udalostí v kariére dirigenta, sa Cooper zameriava na jeho osobný život ako celok – medziľudské vzťahy, emócie prežívané počas dôležitých životných momentov a v neposlednom rade na dirigentovu sexualitu.

Spôsob rozprávania životného príbehu sa mi osobne nejaví ako až tak výrazný problém, ale viem si predstaviť, že mnohí diváci nebudú spokojní výlučne s výjavmi udalostí bez výraznejšej zápletky. Aj napriek tomu, že má Maestro vyše dvoch hodín, mám pre Bradleyho Coopera jeden tip: uvítala by som o čosi viac momentov skúmajúcich práve genialitu Bernsteina v jeho odbore a menej času v jeho posteli.