Majster šarkanov

Originálny názov: The Kite Runner

Žáner: dráma
Minutáž: 97 minút
Krajina pôvodu: USA / Čína
Rok: 2007
Prístupnosť: MP 15

Réžia: Marc Forster
Scenár: David Benioff
Kamera: Roberto Schaefer
Hudba: Alberto Iglesias
Hrajú: Khalid Abdalla, Homayoun Ershadi, Shaun Toub, Sayed Jafar Masihullah Gharibzada, Zekiria Ebrahimi, Ahmad Khan Mahmoodzada, Nabi Tanha,Ali Danesh Bakhty Ari

Amir a Hassan sú neuveriteľne dobrí priatelia. Majú k sebe tak blízko, akoby boli vlastní bratia. Spoločne sa venujú púšťaniu šarkanov, čítaním kníh alebo návštevám kina. Ako sa postupne s mladými hrdinami spoznávame, zisťujeme, že Amir žije v bohatom príbytku, kde je Hassanov otec hlavný sluha. Vzťah Amira a otca, ktorý sa stále vyrovnáva so smrťou manželky, má ďaleko k dokonalosti. V meste sa pomaličky chystá udalosť mesiaca – súťaž v púšťaní šarkanov. Chlapci tvrdo trénujú, čo prinesie aj svoj efekt v podobe víťazstva. Lenže po ňom chlapcov zasiahne udalosť, ktorá ich cesty navždy rozdelí. A po takmer dvadsiatich rokoch, v Amirovom dome zazvoní telefón, v ktorom sa ozve hlas Hassanovho otca.

Od Majstra šarkanov čakal kdekto ohromujúci zážitok. Nedá sa čudovať, Marc Forster ako režisér, úspešná literárna predloha a pomerne dobré zázemie v zámorí. Čo však vzniklo z filmu sa nedá pomenovať inak ako trpké sklamanie. Skutočne som nečakal, že režisér takého to formňatu by vo svojom filme skĺzol do bohapustej propagandy, prvoplánovej sentimentálnosti a všeobecnej frigídnosti. Jeho senzitívna réžia sa uplatňuje v prvej polovici filmu a potom príde veľké ZRAZU a z Majstra šarkanov sa stane film, ktorého posolstvo, čo tak krásne klíčilo v prvej polovici, sa dá zhrnúť do vety: ,,Arabi sa majú zle, preto musia prísť do Ameriky, aby sa mali dobre“. Ďakujem neprosím.

Pri obsadení však netreba byt kritický. Minimálne pri dvoch detských predstaviteľoch, ktorí stelesnili mladé „verzie“ Hassana a Amira. Pozorovať ich na plátne je neuveriteľne dojímavé a ich dialógy mi pripomenuli poetiku filmov Nikto ma nemá rád alebo Amarcord. Slabšie je to už pri „dospelákoch“. Za zmienku stojí hlavne vynikajúca Atossa Leoni v úlohe Amirovej ženy a naozaj skvelý Homayoun Ershadi v úlohe Amirovho otca, ktorá je snáď najvďačnejšia postava z celého filmu. Titulný Khalid Abdalla mi ako dospelý Amir neprišiel nijako oslňujúci. Pár pekných momentov by sa našlo (dialógy so Sorayou sú naozaj vynikajúce), ale filmu jeho výkon skôr uškodil ako pridal.

Čo sa týka nejakých skutočných kladov filmu, je to ako som už raz spomenul jeho úvodná polovica. Tam sa najviac prejavujú silné stránky Forsterovej réžie a Benioffovho scenára. Hrdinovia chrlia jednu krásnu myšlienku za druhou, divákov nepochybne uchváti sila priateľstva medzi Amirom a Hassanom, prenádherný soundtrack Alberta Iglesiasa. Emócie sú divákom predostierané v priam učebnicovom poriadku. Silných scén je tu požehnané (scéna, kedy sa Amirov otec postaví na stranu ženy, ktorú chcú znásilniť, patrí medzi vrcholy filmu) a potom prichádza časový strih do USA.

A tu prichádza druhá polovica. Neuveriteľne silný príbeh sa systematicky vytráca (obligátne hľadanie šťastia, romantické klišé…). Forster stratí dych a scenár prejde k takým patetickým kľučkám, aké som nevidel snáď ani v Dallase. Je mi veľmi ľúto, že sa mi nepodarilo zohnať si knižnú predlohu, ale pokiaľ je aj v nej taký nezmyselný dejový skok, tak tej nálepke svetový bestseller nerozumiem a argumenty, ktorými postavy to ,,čosi“ v deji ospravedlňujú fakt neberiem. Scenár začne do deja pridávať absolútne zbytočné motívy (ja osobne som na film rezignoval, keď sa tam objavil americký motív pomsty…), ktoré nútia postavy robiť úplne nezmyselne, s prepáčením, hovadiny. Scenár kladie otázky, na ktoré nedáva odpoveď (niekedy to býva zámer, ale tu to je vyslovene päsť na oko), upúšťa od motívov, ktoré príbeh robia zaujímavým: vzťah Amira a Soraye, postava Soraye samotnej, hĺbavejšie skúmať okolnosti, ktoré rozdelili nerozlučných priateľov a tak ďalej. Je to obrovská škoda, pretože prvá polovica sľubuje naozaj niečo veľkolepé a výnimočné.

Majster šarkanov je teda nezáväzná zábava, ktorej by to viac svedčalo v televízii než na veľkých plátnach. Málokedy sa vidí tak nevyužitý potenciál, či premárnená šanca. Film si nájde určite svojich priaznivcov, ktorý si film zamilujú, aj si pri ňom poplačú. Áno, dá sa tvrdiť, že film nie je zlý, lenže určíte mi dáte za pravdu, že keď sa za film postaví taká renomovaná skupina ľudí, očakávate určitý štandard, a keď sa vám nedostane ani to, film zlyhal. A to je bohužiaľ tento prípad.