Malá z rybárne
Ariel vypraná v realite

Bábkových filmov je strašne málo na svete. Malo by ich byť viac. Vlastne každý film by mal byť bábkový. Ak ste videli V koži Johna Malkovicha, viete, o čom hovorím. Ak nie, pozrite si to.

V koži Johna Malkovicha obsahuje, pravdaže, iba niekoľko scén s maňuškami. Väčšinou obsahuje ozajstného Malkovicha a iných ozajstných hercov. Ale aj maňušky sú ozajstné maňušky a niekedy sú menej drevené alebo sú živšie než takzvaní živí herci.

Uvedomujem si, že robiť animovaný film je celkom piplačka a robiť ho s bábkami, inanimovanými objektmi, je svojho druhu masochizmus. Katarína Kerekesová raz robila film na záhorských dunách s modelmi v nadživotnej veľkosti, ovládanými štábom, čiže ručne. Posúvať stokilový model vždy o pár centimetrov pre stovky a tisíce záberov (políčok) neni moja vízia zábavnej filmovačky. Aj keď máte bábky v „normálnej“ veľkosti, bábkový film je na filmovom trhu rarita.

Môžete ho aj tak predávať, sťaby vzácny šperk, niečo, čo inde a inokedy neuvidíte. V našich kinách práve dnes otvára Malá z rybárne, najnovší český bábkový film. Do bratislavských Borov zavíta aj s výstavou bábok a kulís z filmu, ktorá prebiehala od apríla v Malostranskej besede v Prahe. Je určená pre návštevníkov všetkých generácií. Takže sa to myslí ako príležitosť zobrať deti na niečo zaujímavé a potom do kina. Alebo najskôr do kina, a potom na výstavu. Lebo najmä deti by mali bábky zaujímať, však?

To znie logicky. Háčik (nejaký musí byť) je, že Continental označuje film za rozprávku pre dospelých a oficiálna prístupnosť je od 12 vyššie. Kto pôjde s deckom v puberte na bábkový film? Využite komenty pod článkom, nech viem, komu sa to zdá ako dobrý nápad a hlavne prečo. Avšak film nevyrobil Contintental, len ho distribuuje. Zodpovednosť za zmätenie cieľovej skupiny leží na pleciach tvorcov. Podľa nich je totiž Malá z rybárny modernou adaptáciou rozprávky Malá morská víla H. Ch. Andersena.

V poriadku, veď Malú morskú vílu už adaptoval aj Disney, tak prečo to neurobiť opäť a „moderne“? To znamená zasadiť dej do súčasnosti. Disney nahradil pôvodný polohappyend happyendom v hollywoodskom zmysle: Andersenova víla príde o život v ľudskej aj vílnej podobe, ale pre svoju obetavosť získa večnú dušu a pobyt v nebi. Keďže pre mainstreamový animovaný muzikál z roku 1989 sú toto dosť abstraktné hodnoty, v Disneyho verzii Ariel získava ľudskú podobu (implicitne azda aj dušu) a vydáva sa za princa (a žijú šťastne až…). Čim sa úplne popiera osobná tragédia pôvodnej Ariel, ktorú princ nikdy nespoznal ako dievča, čo mu zachránilo život (a implicitne ju nikdy skutočne neľúbil).

Robte si s koncom (alebo s dejom všeobecne), čo chcete, treba si odniesť z Disneyho. Ale aj keď kreslená Ariel má 16 (Andersenova bola 15-ka) a je nepochybne sexi, rating je stále G, takže je prístupná každému. Režisér a scenárista Jan Balej poňal svoju adaptáciu ako „silný a desivo realistický príbeh o nenaplnenej láske a o hodnotách dnešnej spoločnosti.“ Prinajmenšom nezvyčajný opis. Niežeby bábkový film nemohol byť realistický dejom, logikou rozprávania.

Môže. No malá z rybárny je stále morská víla a na výmenu plutvy za nohy stále potrebuje díl s čarodejnicou. Ak dej zachováva magické prvky, je skôr podobenstvo než „realistický príbeh“. („Desivo.“) No a všimnite si tiež moralistickú dikciu oných „hodnôt dnešnej spoločnosti“. Je to dôležité, lebo z princa sa v Balejovom podaní stáva kožený frajer Bogan, ktorého hlavným zdrojom príjmov je prevádzkovanie verejného domu. Áno, je pasák.

Som si stopercentne istý, že bordely (v nejakej forme) existovali aj za čias morských víl, aj za čias Andersena a Disneyho. Len aby bolo jasné, moralizovať takýmto spôsobom mi príde trochu detinské. Výsledok je tragicky jasný vopred každému nad 12 rokov. Zlí chlapci sú veľmi zlí a naivné ženy ich aj tak milujú, akoby sa snažil niekto (autor) riecť.

Je to škoda, lebo po technickej stránke film znesie oveľa vyššie nároky, než sú položené na story a jej výpovednú hodnotu. Hudba splieta tri zásadné nálady: orchestrálny štýl reprezentuje more, Bogana hudba „s jednoduchou melodikou a výrazným rytmom“ a multikulturálny svet prístavu zastupujú rôzne útržky etnickej hudby. Bábky vyzerajú príťažlivo aj hrôzostrašne (čiže tak, ako majú), pohybujú sa v detailne vybudovanom, výtvarne nápaditom prostredí, štúdio Bystrouška získalo za zvukový dizajn uznanie na Art Filme.

Na film sa dobre pozerá a dobre sa počúva. Hlas rozprávača patrí Oldřichovi Kaiserovi a ľahko vás tým zachrípnutým zamatom zhypnotizuje, že si ani neuvedomíte, aké zjavenia dáva o „hodnotách dnešnej spoločnosti.“ Malá sa musí aj s rodinou presťahovať z morského paláca do ľudského prístavu kvôli priemyselnému znečisteniu. Tomu hovorím odhalenie: ľudstvo svojou činnosťou mení podmienky nielen pre rybky a kôrovce, ale ešte aj rozprávkovým bytostiam sa v žiabroch usadzujú ropné deriváty.

Nie vážne, robte si s Arieliným príbehom, čo chcete, zmoderňujte ho do aleluja (hoci tým nijak nezmeníte jeho patriarchalistický základ), hlavne si ujasnite, najlepšie na začiatku celého procesu, či vám stojí za to vychovávať a moralizovať pre dospelých ľudí, resp. či váš príbeh a jeho spracovanie má šancu osloviť niekoho vyše 12.

Neexistujú rozprávky pre dospelých. Rozprávky apelujú vždy na tú časť našej osobnosti, ktorá je ochotná veriť v abstraktné koncepty ako dobro a zlo, láska a večná duša. Rozprávky sa prihovárajú dieťaťu v nás. A tomu budete zbytočne vysvetľovať, že v realite sa láska speňažuje a prekrúca cez sexbiznis. Dieťa sex nepotrebuje.

---