Žáner: dokument
Minutáž: 72 minút
Krajina: Slovensko
Rok: 2009
Réžia: Tina Diosi
Scenár: Tina Diosi, Alžbeta Bohinská
Kamera: Ján Meliš
Hrajú: Waldemar Švábenský, Ľubomír Vojtek, Anton Pižurný a iní
Nepoznám tvorbu Jozefa Urbana. Teda, okrem jeho textárskych počinov, ktoré nepovažujem za nejako veľmi hodnotné, a preto sa o nich, ako aj o hitoch Žbirku a Ráža, v ktorých sú zhudobnené, ani nebudem zmieňovať. Nestojí to za to. Avšak dúfal som, že dokument o básnikovi Urbanovi by mi mohol dať dôvod čítať ho, ale dosiahol len úplný opak.
Ak robíte dokumentárny film o umelcovi, máte na výber dve možnosti: buď sa sústredite na interpretáciu diela tohto umelca, alebo na mapovanie jeho života. Malý zúrivý Robinson sa vydáva druhou cestou, i keď zjavne tak robí vo viere, že ak sa dozvieme viac o Urbanovi-človekovi, dozvieme sa viac aj o Urbanovi-autorovi. To by nebol až taký problém. Problémom je plytký interpretačný rámec, v ktorom sa filmári pohybujú.
„Robinson“ ako utečenec aj vydedenec, „ostrov“ ako únik pred týmto „krutým svetom“, v ktorom sú „vojny a zločiny a tak ďalej“ – takýto triviálny eskapizmus sa nám režisérka Tina Diosi snaží predať ako nejaký hlboký umelecký náhľad. Ďalej snáď ani netreba ísť. Podtitul „bohémske roadmovie“ len potvrdzuje tento interpretačný rámec. Urbanova neschopnosť fungovať dobre v medziľudských vzťahoch a problémy s alkoholom sú zas predkladané ako bohemizmus či rebélia, forma „robinsonovského úniku“. Možno vedel Urban povedať aj niečo viac ako keď mal 21 rokov, neviem, ale Diosi zjavne takáto zjednodušená a plytká interpretácia stačí. Kryštalizovala sa v Urbanovi jednoducho frustrácia zo stratených ideálov po páde režimu? To sa nedozvieme a ani to až tak neskúmame, lebo by sme mohli dospieť k tomu, že nenaplnené očakávania odhaľujú skôr veľmi naivného a jednoduchého človeka ako mysliteľa, ktorý „videl ďalej ako jeho generační súputníci“.
Keď však film nachvíľu – presnejšie štyrikrát – vybočí zo série klišéovitých rozhovorov, aby vo forme fikcie prehral niektoré pasáže z básní či (čo je však úplne nezmyselné!) rozhovorov, je to ešte oveľa horšie, a tieto pasáže kolú oči svojou tupou doslovnosťou. A ak by ste náhodou nepochopili nasledujúcu montáž – „Urban rozpráva o naháňaní múzy a my vidíme muža prenasledujúceho ženu“ – tak sa nebojte, v závere tejto scény vám to explicitne vysvetlia v nezmyselnom dialógu.
Jeden moment slúži vo filme ako dobrý príklad toho, ako tvorcovia postupujú. Urban v jednom z rozhovorov konečne hovorí niečo zaujímavé, čo nie je klišé o „krutom svete“, a to konkrétne o alkohole: podľa neho alkohol nie je nevyhnutne „únikom“, ale je často aj „palivom“, ktoré umožňuje niektorým umelcom tvoriť. Samozrejme, títo umelci sa postupne zničia, ale popri svojom zničení môžu po sebe zanechať fascinujúce diela (sem by mohli patriť postavy ako Joyce, Fitzgerald, Hemingway, Bukowski, atď.). Je to spôsob obety. Ale rovnako je z toho zjavné, že to, čo rozhoduje o zmysluplnosti tejto obety, nie je alkoholizmus samotný, ale dielo, ktoré z neho vzíde. Avšak Tina Diosi toto nečíta ako pozvanie k skúmaniu tvorby Urbana-autora, k skúmaniu toho, či jeho dielo ospravedlňuje jeho alkoholizmus. Namiesto toho visí na perách Urbana-človeka a samotné toto tvrdenie je stačí ako ospravedlnenie, vidí v tom úžasnú protiprúdovosť a žasne nad „hĺbkou“ jeho slov, pričom tvorí akoby kult jeho osobnosti.
Od Urbana-človeka tak nejdeme k dielu, ako by bolo prirodzené, ale – v akejsi narcistickej projekcii – späť k nemu. Nachádzame, podľa Diosi, Urbana rebela a mysliteľa, aj keď v skutočnosti pôsobí skôr ako zmätený krčmový filozof. Nachádzame Urbana ako rodeného génia zdatného v umení metafory, ktorý sa zjavne nemusí nič učiť – ako nás Ľubomír Feldek informuje. Čo na tom, že jeho metafory sú triviálne a jednosmerné, a s metonymiou je to, zdá sa, ešte slabšie. Urban sám tak, pochopiteľne, nepôsobí veľmi zaujímavo. Ale predsa niektoré útržky z jeho rozhovorov naznačujú, že takýto extrémne zjednodušený pohľad nie je voči nemu úplne fér.
Ak sa film v takom nepomere sústredí na život umelca namiesto toho, aby sa sústredil na jeho dielo, je tomu tak buď kvôli neschopnosti tvorcov, alebo preto, že jeho dielo nie je zaujímavé samo o sebe. To druhé je však tiež do istej miery chyba tvorcov, pretože už samotná voľba témy je umeleckým rozhodnutím. Je napokon úplne jedno, či je film Malý zúrivý Robinson verným alebo chybným portrétom Jozefa Urbana a jeho tvorby. Pre mňa ako diváka je podstatné len to, že to nie je zaujímavý dokument takmer v žiadnom ohľade. Je to dokumentárny ekvivalent básnikov prichádzajúcich o ilúzie, rovnako štandardizovaný a predžutý, ale navyše ešte aj bez humoru.
