Originálny názov: Habemus Papam!
Žáner: komédia, dráma
Minutáž: 131 minút
Krajina: Taliansko | Francúzsko
Rok: 2011
Prístupnosť: MP 12
Réžia: Nanni Moretti
Scenár: Nanni Moretti, Francesco Piccolo, Federica Pontremoli
Kamera: Alessandro Pesci
Hudba: Franco Piersanti
Hrajú: Michel Piccoli, Jerzy Stuhr, Renato Scarpa, Franco Graziosi, Camillo Milli, Roberto Nobile, Ulrich von Dobschütz, Gianluca Gobbi, Nanni Moretti, Margherita Buy a ďalší
Ak by film Máme pápeža! vyšiel o rok neskôr, mohol by ťažiť z aktuálnej situácie v rímsko-katolíckej cirkvi. V nedávnych týždňoch ohlásil Benedikt XVI., že sa vzdáva pápežského úradu. V tomto ohľade film Nanniho Morettiho o fiktívnom pápežovi, ktorý si trefne zvolí meno Celestín VI. (ako narážku na rovnomenného pápeža z 13. storočia, posledného pred Benediktom XVI., ktorý dobrovoľne odstúpil zo svojho úradu), vyznieva akoby prorocky. Rozhodne je však dnes viac než aktuálny, ale to nie je jediný dôvod, prečo by ste ho mali vidieť.
Po smrti Jána Pavla II. sa vo Vatikáne volí nový pápež. Na tento post je viacero favoritov, ale po niekoľkých neúspešných voľbách konkláve prekvapivo zvolí „outsidera“, kardinála Melvilla (Michel Piccoli). Ten sa však nevie zmieriť s obrovskou zodpovednosťou, ktorú tento úrad so sebou prináša. Nepomôže mu ani psychoanalytik, ktorého hrá sám režisér Nanni Moretti. Kým sa vatikánsky hovorca Marcin Rajski (Jerzy Stuhr) snaží Melvilla presvedčiť, aby nastúpil do svojho úradu, psychoanalytik – ktorý spolu s kardinálmi nemôže mať kontakt s okolitým svetom, pokiaľ nie je známy nový pápež – zabáva kardinálov organizovaním volejbalového turnaja.
Morettiho hravá satirická komédia, zdá sa, poukazuje na ľudskú stránku katolíckeho kléru a pri kardináloch zabávajúcich sa pri volejbale som si spomenul na láskavý tibetský film Pohár (Phörpa, 1999) o budhistických mníchoch organizujúcich vlastný futbalový turnaj. Avšak veci sa postupne komplikujú a v závere, ktorý už vôbec nie je hravý, nám začína dochádzať, že satira v tomto filme je možno oveľa ostrejšia a krutejšia – možno viac, než Moretti sám zamýšľal.
Filmové „poľudštenie“ kardinálov totiž kontrastuje s neľudským charakterom cirkvi ako inštitúcie, ktorá ich dehumanizuje skrz archaické rituály a pravidlá. Byť pápežom je aj politická funkcia a každá politická funkcia vyžaduje zodpovednosť a obetovanie sa. Avšak Morettiho snímka priamo poukazuje na spôsob, akým rímsko-katolícka cirkev rituálne odstriháva moment slobodnej vôle z politiky. Byť klerikom, kardinálom či pápežom nie je niečo, čo si zvolíte, pretože chcete napr. niečo zmeniť, ale niečo, na čo vás povolá Boh. Fakticky samozrejme prebieha voľba, ale cirkev prekrýva túto realitu mýtickou realitou odľudšteného povolania do takej miery, že sa táto mýtická realita stáva takmer skutočnou.
Filmy často obsahujú v úvodoch kľúčové momenty, ktoré od diváka vyžadujú „suspension of disbelief“ – zadržanie pochybnosti. Aj keď sú tieto momenty nerealistické, nie sú to chyby: divák na ne pristupuje, vraviac si „dajme tomu“, aby sa príbeh dal do pohybu. Takýmto momentom je v snímke Máme pápeža! najatie freudiánskeho psychoanalytika. Existuje totiž mnoho psychologických smerov vhodných práve pre veriacich katolíkov a cirkev by určite skôr zavolala exorcistu (áno, tento inštitút stále existuje) ako psychoanalytika.
Toto v kombinácii s faktom, že Moretti sám vystupuje v roli psychanalytika, nás núti venovať tomu väčšiu pozornosť. Tak, ako psychoanalytik vo filme vstupuje medzi kardinálov, aj Moretti kritizuje cirkev zvnútra, i keď sám je – obdobne ako jeho ateistický psychoanalytik – outsiderom. Dehumanizácia v cirkvi podľa neho nie je potom čosi, čo niektorý z klerikov konkrétne podporuje, ale je to situácia cirkvi ako takej. Moretti prakticky robí psychoanalýzu cirkvi samotnej ako inštitúcie. Takýto prístup je omnoho krutejší, ako by bola kritika cirkevnej politiky. Pretože pri kritike politiky vždy beriete toho, koho kritizujete, ako minimálne schopného politicky relevantného gesta. Máme pápeža! však vykresľuje cirkev ako inštitúciu, ktorú sa už neoplatí kritizovať, ale treba ju len diagnostikovať.
Pravda, film pôsobí väčšinu času veľmi milo. Kardináli sú sympatickí a Moretti sa pekne pohrá so spomalenými zábermi pri ich volejbalovom turnaji. Michel Piccoli v roli kardinála Melvilla je výborný, vyvoláva súcit a sympatie. Dokonca sa nám s klerikmi v tomto filme dá ľahšie identifikovať a záleží nám na ich osudoch viac ako na psychoanalytikovi (možno práve preto vo filme ostáva bez mena). Od neho skôr čakáme kritické komentáre; tie však neprichádzajú. Mám pocit, že toto je súčasťou Morettiho taktiky (možno s cieľom prilákať na film aj veriacich katolíkov), ktorá nás nakoniec vedie k tomu, že infantilnosť kardinálov pri hre volejbalu a stratenosť kardinála Melvilla sú milé len na prvý pohľad. Keď však vstupujú do reálneho sveta, stávajú sa tragickými.
Neviem, či Moretti skutočne zamýšľal postaviť svoju satiru takto ostro. Priamo počas sledovania ostatne tento druhý plán ani nevnímame a je celkom možné vnímať film len ako hravú komédiu z prostredia Vatikánu. Avšak diela niekedy hovoria viac, ako chceli povedať sami autori. A znepokojivo burácajúce chorály Pärtovho Miserere cez záverečné titulky zariadia, že budete z kina odchádzať s trochu zvláštnym a nie úplne dobrým pocitom.
