Mandžuský kandidát

Originálny názov: The Manchurian Candidate

Žáner: Dráma / Thriller
Minutáž: 126 minút
Krajina pôvodu: USA
Rok: 1962
Prístupnosť: MP 15

Réžia: John Frankenheimer
Scenár: George Axelrod (na motívy románu Richarda Condona)
Kamera: Lionel Lindon
Hudba: David Amram
Hrajú: Lawrence Harvey, Frank Sinatra, Angela Lansbury, Jent Leigh, Henry Silva, James Gregory

Rok 1962 priniesol do kinematografie mnoho zaujímavých titulov, ktoré po uplynutí istej vekovej lehoty dosiahli status legendy alebo kultového artiklu. Divák mal možnosť nazrieť do sveta Jamesa Bonda vo filme Dr. No, prežiť strastiplné dobrodružstvo s Lawrenceom z Arábie alebo sa nechať unášať vírom kontroverzných udalostí v snímke Ako zabiť vtáčika (To Kill A Mockinbird). V neposlednom rade však okúsil chuť politických intríg a úskokov v nezabudnuteľnom diele Johna Frakenheimera, ktoré si aj po viac ako 40-tich rokoch zachováva mladistvú tvár.

The Manchurian Candidate alebo Mandžuský kandidát, ktorého kvalitu mohli naši diváci preveriť až po páde železnej opony, vzišiel z produkcie štúdia Metro-Goldwyn-Mayer. Na začiatku 60-tych rokov, kedy sa na povrch začínajú dostávať rôzne pikantné informácie o skutočných vnútropolitických aktivitách, bol žáner politického trileru ešte len v plienkach, a tak nečudo, že sa do takýchto chúlostivých projektov produkčné spoločnosti príliš nehrnuli. MGM, ktorého záujmy o realizáciu tohto projektu boli viac než vážne, preto robilo závažné kroky k dosiahnutiu svojho cieľa. S rozpočtom takmer 4,2 milióna dolárov si mohli tvorcovia dovoliť angažovať medzinárodné hviezdy, ktoré však potrebovali usmerniť nejakou vyššou autoritou. Tým stmeľovacím prostriedkom bol John Frankenheimer.

Povolanie Frankenheimera do režisérskeho kresla bolo pre MGM značným rizikom. Takmer neznámy režisér, ktorý mal za sebou len nízkorozpočtové televízne projekty a niekoľko seriálových epizód, nebol podľa mnohých neprajníkov tou najlepšou voľbou. A navyše, spolu s týmto projektom režíroval aj biografickú drámu Vtáčnik z Alcatrazu (The Birdman of Alcatraz), ktorej koncepcia bola od Mandžuského kandidáta úplne odlišná. Výsledný efekt oboch snímok však predčil všeobecné predpoklady, a dokázal konzervatívnemu Hollywoodu, že majú k dispozícii invenčného tvorcu s jedinečnou filmárskou víziou. I keď sa Frankenheimerovi v nasledujúcich rokoch podarilo natočiť ešte niekoľko kasových trhákov, akými boli napríklad Vlak (The Train, 1964) alebo Grand Prix (1966), nikdy nedosiahol taký úspech, aký mu vydobil práve Mandžuský kandidát.

Frankenheimer zvolil pre príbeh netradičný postup rozprávania, pozostávajúci z niekoľkých retrospektív, respektíve prelínajúcich sa scén. Dá sa povedať, že sa celkom trefne pokúsil o inováciu zabehnutých filmárskych postupov, i keď nie v plnej miere. Spôsobom, akým ponúkol divákovi zdanlivo B-čkový námet, sa zapísal do histórie ako kodifikácia novej generácie filmu noir, ktorý v tom čase akoby zanikol. Takisto novátorsky zapôsobil aj z hľadiska žánrového synkretizmu, do ktorého sa zamiešali prvky politickej drámy, trileru a ranného hororu. V porovnaní s inými skvostmi, ako napríklad Deň Šakala (The Day Of The Jackal, 1973) alebo JFK (1991), sa zdá byť posolstvo, ktoré Frankenheimerova réžia v sebe nesie, stále aktuálne a spoločensky otvorené. A to aj napriek pádu komunistického režimu.

Predlohou pre vznik tohto viac-menej kontroverzného diela sa stala kniha amerického spisovateľa Richarda Condona, ktorý si vzal na paškál tému manipulovania s ľudským mozgom a odtabuizovania skutočných zámerov spoločenských špičiek. Podobne ako filmové spracovanie, aj literárne dielo sa stretlo s vlnou odporu z radov politických pracovníkov a byrokratov. Ústredným motívom je fiktívny príbeh vojnového hrdinu Raymonda Shawa, ktorý sa vracia späť domov po vojne v Kórei. Ovešaný množstvom armádnych metálov a štátnych ocenení pôsobí ako národný hrdina, ktorý si prišiel pre zaslúžený odpočinok v rodnej krajine.

Paralelne s jeho príbehom sa však odohráva aj vnútorný boj majora Benneta Marca, ktorého neustále sužujú nočné mory nevysvetliteľných rozmerov. Začína nadobúdať pocit, že všetko, čo sa deje v jeho hlave, je až nelogicky skutočné, a tak vyhľadáva Raymonda, priateľa a bývalého podriadeného dôstojníka jeho jednotky, aby mu poskytol niekoľko odpovedí. Ten však namiesto pomoci nasádza Bennetovi chrobáka do hlavy, keďže aj jeho správanie je mrazivo zvláštne. Obaja sa tak dostávajú do zajatia spoločensko-politických intríg a ideologických stretov. Do sveta, kde sa nedá veriť nikomu a ničomu, čo vidíme. Práve tajomno a nepoznanie pravej príčiny všetkých udalostí povojnového života Raymonda Shawa dáva snímke široký záber do útrob ľudskej mysle, ktorú ani zďaleka nepoznáme…

Skvelá predloha, plná interesantných, ale hlavne skutočne charakterových postáv, nechala vyniknúť kvalitnému hereckému obsadeniu. Hlavnú úlohu Ryamonda Shawa, vojnového hrdinu a zároveň skrytej zbrane, si zahral pôvodom litovský herec Lawrence Harvey, ktorý svojim prejavom dokonale stelesnil Raymonda z knižnej verzie. Jeho vonkajšia mystickosť a vnútorná chladnosť privádza diváka do nemého úžasu a zároveň do stavu nefalšovaného strachu. Jeho antonymom, istým obetným baránkom svojho osudu, je Frank Sinatra alias major Bennet Marco. Prízrakmi obťažovaný dôstojník je potlačeným moralistom a do značnej miery aj typizovaným kladným hrdinom so zmyslom pre povinnosť, ktorý hľadá útechu u mladej Rose (Janet Leigh, známa najmä vďaka kultovej sprchovej scéne v Hitchcockovom Psycho). Najväčší aplauz si však zaslúži výkon Angely Lansbury, ktorá postave Raymondovej panovačnej matky poskytla nevídaný démonický rozmer. Každá postava, hoci aj vedľajšia, má vo filme svoje miestečko, i keď pre samotný príbeh nemá žiaden širší význam.

Film je natočený vo Frankenheimerovom oľúbenom čiernobielom formáte s využitím 35mm kamery. Profesionálny štáb dokázal nakrútiť snímku za 1 mesiac, čo je pri dnešných filmárskych pomeroch celkom slušný výkon. Azda najviac kvalitne odvedenej práce možno pripísať kamere. Detailné zábery ľudských tvárí, ako sme ich možno ešte nevideli, nás nútia zamýšľať sa nad pocitmi, ktoré postavy skutočne (aj vďaka hereckým výkonom) cítia. Množstvo scén navyše vyvoláva dojem, že ide o hraný dokument, ktorého vizuálnu dokonalosť prevyšuje snáď len práca s kulisami a kľúčovými momentkami filmu. Do pamäti sa nám vryje scéna s vykladaním kariet, návšteva „pikovej dámy“ alebo kung-fu sekvencia medzi Frankom Sinatrom a Henrym Silvom. Hudba Davida Amrama , ktorá sa v tomto filme vyskytuje len sporadicky, nemá účel podkreslenia alebo dotvárania atmosféry, ale efektívne zasahuje v situáciách, kedy by sme už uvažovali o predvídateľnom vývoji dejovej línie.

Kto je vlastne Mandžuský kandidát? Je to muž, ktorý sa z vzorového amerického občana stal nemilosrdným vraždiacim nástrojom. Čo je Mandžuský kandidát? Dokonale fungujúci model filmového „perpetuum mobile“, ktorý sa svojou štylistickou nadčasovosťou a obrazovou rebéliou môže hrdo vydať i do nasledujúceho storočia…