Mank © 2020 Netflix
Režisér David Fincher si na posledný mesiac roka pripravil novinku, pri ktorej poskočí srdce fanúšikom jeho snímok, ale aj tým, ktorí drukujú Občanovi Kaneovi, jednému z najzásadnejších filmov histórie. Mank je o hollywoodskom scenáristovi Hermanovi Mankiewiczovi.
Na začiatok je potrebné povedať, že aby ste si film správne užili, potrebujete mať v duši aspoň trochu lásky k starému Hollywoodu a v hlave aspoň zopár útržkov práve z filmu Občan Kane (Orson Welles, 1941). Tieto predispozície vám dajú nielen výhodu v pochopení okolností vzniku filmu, ale aj k uvedomeniu si, aký výnimočný príbeh vlastne sledujete.
Režisér David Fincher je synonymom filmového úspechu. Jeho snímky sú oceňované a milované kritikmi aj fanúšikmi (Muži, ktorí nenávidia ženy, Sociálna sieť, Podivuhodný prípad Benjamina Buttona, Klub bitkárov či Sedem). V Mankovi si vzal na mušku pomerne málo známu postavu, jeho príbeh chcel pritom spracovať pred viac ako dvomi desaťročiami (viac o tom píšeme tu). Najprv mal postavu hlavného hrdinu zveriť do rúk Kevinovi Spaceymu, napokon sa jej ujal Gary Oldman.
Mankiewicz, ktorého každý volá Mank, je veľmi svojským mužom. Nevydrží jeden deň bez pálenky a jednu spoločenskú akciu bez hlúpych, ale trefných poznámok. Pohŕda hollywoodskou smotánkou, je však rád v jej spoločnosti. Niektorí jej členovia ho za to milujú, pretože sa na jeho rečiach (v triezvosti aj opitosti) bavia. Mank si buduje povesť šaša na pomyselnom kráľovskom dvore, ktorý predstavujú filmové štúdiá 30-tych rokov.
V úvode filmu ho zastihneme v posteli. Zotavuje sa z autonehody a do toho píše, respektíve diktuje, scenár k jednému z najznámejších filmov histórie. Nápad na príbeh o namyslenom milionárovi, ktorý sa snaží kúpiť si šťastie, niektorých spolupracovníkov desí. Nie je totiž príbehom úplne vymysleným, skutočný občan Kane sa prostredníctvom svojich blízkych pokúša Manka zastaviť.
Zobrazenie Hollywoodu 30. rokov je naozaj verné. Nechýba mu okázalosť, snobskosť a všetky ďalšie plusy a mínusy. Atmosféru dotvára aj fakt, že celá snímka je čiernobiela a nechýbajú jej všetky atribúty a nedostatky, ktoré filmy z tých čias mali. Kusisko histórie rozdúchava brilantný Gary Oldman v hlavnej úlohe, hrajúci bez výraznejších maskérskych zásahov. Postavu si vyložene užíva, teší ho každá sarkastická hláška, ktorú z úst vypustí.
Postupne, cez flashbacky a skoky v čase, Manka spoznávame. S rodinou trávi kvôli práci málo času, staviť by dokázal aj posledné ponožky. Viac ako veľké peniaze sú mu milé jeho zásady a humor, bez ktorého azda nedokáže dokončiť jedinú vetu. Obraz nezodpovedného rozmaznaného dieťaťa Hollywoodu však rozbíja napríklad jeho slúžka, ktorá vysvetľuje, ako zachránil jej dedinu pred nacistami. Pre inteligentný kompliment nemusí ísť ďaleko, pre vyprovokovanie silnejších hráčov je schopný obetovať aj osobný komfort. Mankiewicz bol svojský a šarmantný, bez ohľadu na to, či sa práve konali voľby alebo sa len bavil s manželkou pri zapadajúcom Slnku.
Filmu podľa mňa zásadne chýba výraznejšie vyvrcholenie, pretože to sa mi zdá neuspokojivé. Ťažko vysvetliť detaily, bez prezradenia spoilerov, skúsim to teda v jednej vete: „A to má byť všetko?“ Toto považujem za pomerne veľkú škrvnu, nedostatok, ktorý však možno niekomu inému prekážať nebude.
Fincher prišiel s čarovným vizuálom na Netflix. Podľa mňa je to škoda, Mankovi jednoznačne chýba strieborné plátno a uvedenie v kinách. Ak by som si na záver mal tipnúť, filmu neunikne niekoľko nominácií na Oscara. V kategórii najlepší film a najlepší herec v hlavnej úlohe by ma rozhodne neprekvapili.
