Matthias a Maxime
Viac než najlepší priatelia?

Jeden z nich odchádza z Kanady na dva roky do Austrálie. Druhý stúpa po kariérnom rebríčku v právnickej firme. Poznajú sa celý život, sú dobrí priatelia a sú už pár rokov dospelí, čo by ich ešte mohlo prekvapiť?

Na poslednej chate pred Maxovým odchodom, kam sa vyberú spolu s ďalšími kamarátmi, Erica, afektovaná mladšia sestra jedného z partie, natáča „impresionisticko-expresionistický“ krátky film, do ktorého potrebuje dvoch hercov, lebo pôvodní ju nechali v štichu. Dobrovoľne-nedobrovoľne sa v kastingu ocitnú Max s Mattom. A to ešte nevedia, čo ich scéna zahŕňa.

Majú sa pobozkať. Matt (Gabriel D’Almeida Freitas) je z toho očividne nervózny. Samotný bozk by mu až tak nevadil, stačilo by, keby Erica dopredu oznámila, čo od svojich hercov potrebuje. Maxovi sa zdá, že sa už niekedy na strednej pobozkali. O nič teda nejde. Matt to popiera.

Ešte na chate sa ukazuje, že Matt zrejme má tendenciu popierať alebo nepamätať si veci, ktoré sú mu nepríjemné. Ostatní mu žartom vyčítajú jeho otravný zvyk opravovať iných a musia použiť záznam z mobilu, aby ho presvedčili, že to skutočne robí.

Skrýva alebo nepamätá si aj veci, ktoré nie sú iba trošku otravné? Plachý bozk dvoch nehercov pred kamerou ašpirujúcej filmárky akoby uvoľnil v Mattovi potlačované emócie.

Bojuje, ako môže. Maxovi ostáva mesiac do odchodu, čo znamená ešte niekoľko rozlúčkových stretnutí so známymi a rodinou. Matt sa mu od chaty vyhýba, čo je pre spoločných známych nepochopiteľné. Veď sú najlepší priatelia!

Nevie sa sústrediť v práci, „zabúda“ na spoločné aktivity, všetko mu musí pripomínať jeho partnerka Sarah. Maxovi mal vybaviť odporúčací list od otca, pre ktorého chvíľu pracoval. Nejde sa pretrhnúť.

Maxovi sa posledné týždne a dni pred odchodom tiež komplikujú. Jeho matka sa zotavuje z bližšie nešpecifikovanej závislosti, Max spravuje jej financie a potrebuje presunúť poručníctvo na ďalšiu príbuznú. Matka ju nenávidí a s Maxom má prinajlepšom napätý vzťah. Má aj ďalšieho syna a hoci ten jej ani nedvíha telefón, zrejme ho preferuje pred Maxom, čo je voči nemu nespravodlivé.

Na jednu párty Max nie veľmi presvedčivo pozýva kolegyňu z práce Lisu: „To by akože bolo… rande?“ V neúplných alebo neuspokojivých konverzáciách režisér, scenárista a predstaviteľ Maxa Xavier Dolan odhaľuje vnútorný nepokoj svojich postáv. V kradmých pohľadoch (na) iných mužov.

Jeden „uteká“ do Austrálie. Čo tam chce robiť, keď ani nevie poriadne po anglicky? Druhý uteká fyzicky – buď prepláve celé jazero až na hranicu vyčerpania alebo doslova beží po nočnom meste. Pripomína to ešte sebabičovanie, aby telesnou námahou a utrpením zahnal „hriešne“ myšlienky.

Tematika coming outu sa u Dolana objavuje opakovane. Netají sa svojou homosexuálnou orientáciou a v spracovávaní tém, pri ktorých môže vychádzať aj z osobných zážitkov, je obzvlášť silný. A ako veľmi plodný filmový autor už to neraz ukázal. Popri hlavných postavách úspešne charakterizuje aj vedľajšie, napríklad Maxovu matku Manon. Do tejto úlohy obsadil svoju dvornú herečku Anne Dorval (akoby jeho osobný vzor problémovej matky).

Matky vystupujú do popredia zvlášť pri pozoruhodnej absencii otcov. Naďalej ovplyvňujú životy svojich synov dávno po dvadsiatke. Vyslovene deštruktívne dosahy Manon na Maxa vyvažujú matky ostatných členov partie. Udržujú príbuzenské a kamarátske kruhy pokope, ich domy sú s miernou nadsádzkou komunitné a sociálne centrá.

Dolan opäť zaujme prácou s diegetickou aj nediegetickou hudbou. Použité skladby viackrát určujú náladu scény. Mladíci natlačení v aute burácajú, keď sa im podarí naladiť stanicu s pesničkou, ktorá im pripomína spoločné dospievanie. Rivette, jeden z nich, hrá doma na klavíri, ale keď mu nikto nevenuje pozornosť, zabuchne kryt klavíra a nahlas sa sťažuje, pre koho vlastne hrá.

O chvíľu neskôr sa podráždeného Maxa pýta, či by mu nevadilo, keby pustil hudbu. Vraj by sa hodila k tejto situácii. A bez čakania na odpoveď z mobilu šuští prvá veta Mozartovej silne emocionálnej 40. symfónie. Po strihu ju Dolan necháva vyznieť naplno a vracia sa k symbolickému motívu ubiehajúcej stredovej čiary, ktorý používa už v prvých minútach.

Asi dvakrát v priebehu filmu Dolan znásobuje rýchlosť nakrúteného materiálu, na jednej z viacerých párty a pri Maxovom balení, akoby netrpezlivý divák pretáčal nepodstatné časti deja. Inak na svoju režisérsku prítomnosť upozorňuje striedmejšie, extravaganciu podriaďuje dráme dvoch priateľov.

Citlivo a zároveň sugestívne využíva rámcovanie obrazu. Prepuknutú vášeň medzi Mattom a Maxom sníma zvonku cez okno. Najdôležitejším rámom však nie je samotné okno, ale diera v záclone. Kamera ako nejaký indiskrétny zvedavec cez ňu nakúka dovnútra na dvojicu v intímnej situácii. Keď Matt „precitne“ a necháva Maxa v miestnosti samého, obraz sa rozostiera a v štrbine ostáva zo sklamaného Maxa iba ružová škvrna.

Matthias a Maxime vypovedá o nevypovedaných citoch medzi dvoma mladými mužmi. Dráma sa odohráva vnútri, navonok sa prediera s ťažkosťami, hroziac extra dávkou bolesti. Pre Dolana niečo ako domáca pôda. Bez (nadbytočného) predvádzania sa investuje nemalé umelecké schopnosti v prospech zobrazenia vnútorného sveta svojich zraniteľných hrdinov.

---