Originálny názov: Melancholia
Žáner:psychologický film, sci-fi
Minutáž: 130 minút
Krajina: Dánsko, Nemecko, Švédsko, Francúzsko
Rok: 2011
Prístupnosť: MP 15
Réžia: Lars von Trier
Scenár: Lars von Trier
Kamera: Manuel Alberto Claro
Hudba: predohra k opere Richarda Wagnera: Tristan a Isolda
Hrajú: Kirsten Dunst, Charlotte Gainsbourg, Kiefer Sutherland, Cameron Spurr, Stellan Skarsgard, Alexander Skarsgard, Charlotte Rampling, John Hurt, Udo Kier, Jesper Christensen a ďalší
Vo svete súčasného filmu sa už len málokomu podarí diváka šokovať. Stále sa však nájde hŕstka filmárov, pri ktorých vždy napäto očakávame s čím novým prídu nabudúce. Podobnú otázku si veľká väčšina klubového publika položila po zhliadnutí posledného filmu enfant terrible dánskej kinematografie, Larsa von Triera. Mimoriadne sugestívny horor Antikrist ukázal, že režisér „filmovej depresie“ nadobro skončil s avantgardným odbojom Dogma 95 a novú cestu tvorby našiel niekde medzi súčasným žánrom dokudrama a Tarkovského poetikou (nie náhodou sa na konci filmu, ktorý kritika označila za „najšokujúcejší film v dejinách festivalu v Cannes“ objaví venovanie pamiatke Andreja Tarkovského). Premiéru filmu sprevádzal odkaz: „No more happy endings“ (Už žiadne šťastné konce.) a ohlásenie projektu Melancholia, filmu o konci sveta.
Začína sa predohrou, kde nám režisér servíruje poeticky spomalené symbolické obrazy, ktoré sa dajú chápať ako prierez celým filmom. Ako mnohé režisérove filmy, aj Melanchólia je rozdelená na kapitoly, tentokrát sú to dve časti, nesúce mená hlavných hrdiniek filmu, sestier Justine a Claire . Prvá časť sa sústredí na predstavenie prvej z nich. Nachádzame sa na jej svadbe „najkrajšom dni v živote mladej ženy“. A všetko je skutočne tak pripravené- svadba stála nemalé peniaze, Justine má krásne šaty, servíruje sa drahé jedlo. Všetko funguje v najlepšom poriadku, až kým sa počas svadobných príhovorov do seba nepustia čerstvo rozvedení rodičia. Justine prepadne hlboká melancholická nálada ústiaca v strach. Robí správne? Skončí tiež tak ako jej matka- zatrpknutá, frflajúca harpya? Napriek snahám jej racionálnejšej sestry Claire sa svadba zvrtne do najhoršieho možného konca. Druhá časť, odohrávajúca sa so značným časovým odstupom nám predstavuje svet, ohrozený blížiacou sa planétou Melancholia. Justine prepadla hlbokej depresii a ubolenú dušu si lieči na zámku svojej sestry, jej manžela a syna Lea.
Režisér podáva v Melancholii jeden z najdrsnejších obrazov súčasnej spoločnosti. Ľudí zobrazuje ako skupinu zúfalcov, ktorí sú schopní sa životom len plahočiť a očakávať koniec sveta. Hovorí o univerzálnej pominuteľnosti všetkého, čo na tomto svete máme (či už je to naše chválenie sa golfovým ihriskom s 18timi jamkami, aj keď ich je 19; alebo naša úpenlivá snaha urobiť veci ,,the right way“), na konci všetkého už na ničom nebude záležať. Lars von Trier zvolil k takejto ,,veľkolepej“ téme priam Bergmanovsky pomalé tempo. Dáva neuveriteľný dôraz na každý detail, no postavám nedáva vydýchnuť- v momente kedy dúfame, že všetky ich osobné problémy idú stranou, vraciame sa k hrozbe zániku sveta a naopak. Von Trier svoju prácu s napätím, ktorú dobre rozvrhol už v spomínanom Antikristovi, doťahuje v Melanchólii takmer do dokonalosti.
Bez najmenšieho váhania by som označil tento film za jeden z Von Trierových najlepších. Režisér, našiel správnu kombináciu drsného realizmu (ktorý ani na okamih neskĺza do citového vydierania Tanečnici v tme) a poetickej obrazovosti (fanúšikovia Tarkovského budú len spokojne počítať odkazy) , ktorá ústi do tak ohromujúcej harmónie, že vás od začiatku do konca drží v sedadle ako priklincovaného. Melanchólia je film, ktorý si ešte dlho budeme pamätať.
Ako som už niekoľkokrát naznačil, Melanchólia je iná, než režisérove doterajšie filmy, preto môže silná výtvarná stránka filmu zarytých fanúšikov prúdu Dogma 95 milo, či nemilo prekvapiť. Film rozdelený na dve časti akoby bol pre von Triera rozlúčkou s avantgardou, ktorej na svet sám pomohol. Prvá časť Justine je do istej miery citácia kultového filmu Rodinná slávnosť. Môžete sa tešiť na zmätkársku kameru, či drsno realistické dialógy. Druhá časť Claire sa stáva von Trierovým Solarisom. Približuje sa k nám modrá planéta, ktorá nás zničí (jeden z najzaujímavejších obrazov v úvodnej koláži , je práve ten kde Melancholia Zem neničí ale pohlcuje). Pre Johna je planéta prísľubom úžasného vesmírneho divadla a úpenlivo verí tomu, že planéta nás minie. Claire sa desí možnosti, že planéta zmení smer a zničí svet v ktorom chcela vychovať svojho syna. Justine zasa cíti k plánete zvláštnú, priam erotickú príťažlivosť (kompozícia niektorých scén dokonca láka interpretovať planétu Melanchólia v kontexte tejto postavy ako výsledok jej vlastnej melanchólie ).
Film disponuje skutočne ukážkovými hereckými výkonmi. Lars von Trier je známy precíznou prácou s hercom a preto po oznámení, že hlavnú úlohu v Melancholii dostane po vycúvaní Penelope Cruz hollywoodska kráska Kirsten Dunst (ktorá okrem Gondryho Večného svitu… nemala veľa možností prejaviť svoje herecké kvality). Kritici napäto očakávali, čo dokáže z herečky vyžmýkať. Kirsten Dunst však svoje neľahké postavenie zvládla excelentne a Von Trierovi vďačí za veľký zlom v jej hereckej kariére. Jej Justine je postava plná kontrastov, je krehká, no vzápätí drsná, cynická a vzápätí empatická. Kirsten Dunst každú nuánsu postavy, ktorá nepochybne vychádza aj z režisérovej dlhodobo liečenej ťažkej depresie, stvárňuje s ohromujúcou precíznosťou a vytvára hlavnú hrdinku, s ktorou diváci majú možnosť súcitiť. Trierov objav z Antikrista, Charlotte Gainsbourg, stvárnila Justininu racionálnejšiu, no v konečnom dôsledku o stupeň labilnejšiu sestru Claire. Von Trier dal Claire opačný vývoj- na rozdiel od Justine, Claire sa mení z racionálne uvažujúcej ženy v domácnosti na úzkostlivé dievčatko. Herečka s výrazným britským prízvukom (ktorý funguje ako podčiarknutie rozdielnosti medzi dvoma sestrami, keďže Dunst rozpráva silným americkým akcentom), stvárnila tento psychický pád dokonale. Herečka má úžasný dar, a síce že je schopná zahrať aj najkomplikovanejšie emócie jediným mihnutím oka (scéna kedy sa rozhodujú so sestrou ako tráviť posledné chvíle je rovnako nezabudnuteľná ako súdny proces v Tanečnici v tme). Gainsbourg vie byť matkou, manželkou, no zároveň vie byť aj tým sebeckým človekom, ktorý s blížiacou sa vidinou smrti prepadá fatálnej panike – práve tieto emocionálne vyhrotené scény, sú prostredníctvom vynikajúceho výkonu talentovanej herečky skutočné vrcholy filmu.
V úlohe Clairinho manžela Johna hviezdi Kiefer Sutherland. Hercova postava nesie v sebe veľa humoru (najmä v prvej časti), čo ťažko nastolenej atmosfére filmu iba pomáha. Gainsbourg je silným protihráčom a herec svoje „dvadsaťštvorkové“ publikum prekvapí veľmi silným realistickým herectvom. Za zmienku stojí spomenúť aj veľmi sympatický výkon Camerona Spurra v úlohe Clairinnho a Johnovho syna Lea. V ďalších postavách uvidíte pomerne hviezdne obsadenie: ako rodičia sestier sa predstavia Charlotte Rampling a John Hurt, zamestnávateľa Justine stvárnil Stellan Skarsgard, odmietnutého ženícha hrá Alexander Skarsgard, hlavným komorníkom v Clairinom dome je Jesper Christensen a tešiť sa môžete aj na von Trierovho miláčika, Uda Kiera, v nezabudnuteľnej epizódnej postave „najnudnejšieho a najdrahšieho svadobného agenta na Zemi“.
Tak ako všetky režisérove filmy aj Melanchólia patrí do tej kategórie „love it or hate it“. Napriek tomu, že niektoré pochybné noticky v kinách predávajú film ako apokalyptické sci-fi (a vedzte, že sa budete náramne baviť na skupinách teenagerov, ktorý sa budú po 15tich minútach hlučne zdvíhať a odchádzať s komentárom: ,,Ja tomu nerozumiem.“) snímka rozhodne nie je určená pre široké publikum. Melanchólia je veľmi ťažký film , ktorý keď vydržíte pozerať do konca, máte zaručene po nálade, no vedzte že sa vám tak ľahko z hlavy nedostane. Stojí za to sa na film psychicky pripraviť a potom sa vám bohato odvďačí.
Chcel by som taktiež vyzdvihnúť aj precízny výber hudby. Celý film sa pravidelne vracia k úžasnej predohre Wagnerovej opery Tristan a Isolda. Monumentálna a emotívna skladba dokonalo podčiarkuje každé jedno filmové políčko. Toto považujem za najväčšie plusy filmu, pre ktoré sa pomerne nízke vstupné oplatí minúť. Čo by som filmu vyčítal, sú niektoré diery v scenári. Trochu ma ako diváka mrzelo rýchle odbavenie vzťahu Claire-John-Leo. Rodina je vykreslená veľmi povrchne. Z toho dôvodu sa stane to, že napriek tomu, že režisér nám Claire a Johna predstavuje hlavne v intímnych dialógoch, divákovi nedáva možnosť preniknúť bližšie tak, ako to robí povedzme pri Justine, kde je nám od začiatku jasné, že manželstvo, do ktorého v prvej časti vstúpila, je veľmi zlý nápad.
Podobné prázdne miesto divák majúci rád vzťahové filmy pocíti aj pri Justininých rodičoch. Ako diváci síce dostaneme akú takú indíciu, čo sa vlastne medzi nimi stalo, ale tento vzťah ostáva nedopovedaný. Rovnako nešťastne je riešený aj prehovor Justininho otca počas svadobných prípitkov. Pasáž, ktorá ústi do otvoreného konfliktu medzi ním a matkou Gaby, pôsobí málo motivovane a nelogicky. Dá sa samozrejme kalkulovať so známym terminus technikus ,,režijný zámer“ (Von Trier v jednom z mnohých rozhovorov povedal, že chcel aby Melanchólia pôsobila skôr ako obrazy než konkrétna výpoveď.), no pokiaľ mala práve táto hádka fungovať ako katalyzátor nešťastných udalostí na svadbe a hlavne ako kľúčová situácia pre hlavnú hrdinku, myslím že ide zo strany režiséra o alibizmus, pretože práve vďaka týmto momentom film miestami stráca tempo. Tieto výhrady však vzhľadom ku konečnému vyzneniu filmu možno označiť ako banálne.
Letná sezóna sa skončila a nový Lars von Trier je toho jasným dôkazom. Režisér priniesol skutočne film nevídanej sily, čím len utvrdil svoje zaslúžené miesto v hornej desiatke najlepších európskych režisérov súčasnosti. Nemal by uniknúť vašej pozornosti.
