Melinda a Melinda

Otázka: Aký rozdiel je medzi vranou? Odpoveď: vrana je väčšia. Typický vtip–kameňák, ktorý ľuďom pripadá smiešny, pretože mu chýba akákoľvek logika. Veď ako môže byť rozdiel medzi niečím a tým istým? Ale aký rozdiel je medzi filmom Melinda a Melinda? A medzi samotnou Melindou? Veľký, priepastný. Teda, aspoň sa o to Woody Allen snažil.

Základný motív filmu nám v jeho úvode podávajú štyria intelektuáli v najlepších rokoch, ktorí za daždivého večera rozoberajú podstatu bytia, svetlú a tmavú stránku života. Jeden z nich tvrdí, že akúkoľvek látku je schopný pretransformovať do komédie, druhý zas do tragédie. A tak sa začínajú rozvíjať dve dejové línie, ktoré nemajú nič spoločné, až na východiskový bod, keď jedného večera vstúpi Melinda do života dvoch mladých párov. Raz ako opustená, životom sklamaná, na pomoc od iných ľudí odkázaná žena, ktorá pôsobí, akoby ju problémy milovali. Druhý pár spoznáva milú, trochu bláznivú a éterickú Melindu, ktorá má tiež svoje problémy, ale nestavia sa k nim tak sebazničujúco, ako jej o čosi pesimistickejšia menovkyňa.

Tieto dva príbehy sa celý film preplietajú, tak ako dialógy ich tvorcov, ktoré pôsobia rušivo. Aj menej bystrý divák by pochopil, že ide o dve rozličné ženy, napriek tomu, že ich hrá jedna herečka (o fanúšikoch A. G. Iñárritu ani nehovoriac). A aj napriek tomu, že tragická časť vôbec nie je tragická a komická hýri vtipom len niekedy. Snažia sa o to herci, hudba, makeup, ale scenár im jednoducho nedovoľuje vykročiť z tiena, ktorý na nich vrhá.

Komediálnej časti sa vystúpiť z tieňa darí o čosi viac, najmä vďaka postave a hereckému výkonu Willa Ferrella. Pohľad na manželkou nepochopeného, vo vyjadrovaní citov nemotorného muža, ktorý svojimi podpichovačnými hláškami vyvoláva dojem večného dieťaťa, nemôže nikoho nechať chladným. Postava, ktorú hrá, sa medzičasom stihla do Melindy z veselého príbehu zamilovať. Jeho zjavne ťažký vnútorný boj, ako jej to naznačiť a výčitky, ako to vysvetliť manželke, nevyvolávajú hurónsky smiech, ale len jemný úsmev na tvári. Ten však na perách zaručene zostáva po celý čas, keď je Ferrell na scéne. Situáciu, v ktorej pristihne manželku v posteli s jej milencom, považujem za ťažisko celej komediálnej časti. Keďže fakt, že aj jeho žena miluje niekoho iného, je riešením celej jeho dilemy, sám sa v nej manželku snaží presvedčiť o správnosti jej konania a vyzdvihuje pozitíva jej milenca, zatiaľ čo jej milenec je celý čas nahý v ich posteli.

V smutnom príbehu takáto vrcholná scéna chýba. Tu vedúcu mužskú úlohu preberá Chiwetel Ejiofor, ktorého smutný pohľad akoby bol stvorený pre postavu mladého klaviristu, ktorý sa snaží nájsť si svoje miesto v živote. Depresívne frázy, ktoré tu však stále Melinda vypúšťa z úst, vyznievajú umelo a nedajú sa jej uveriť. A tak tento part príbehu ostáva len zrkadlovým odrazom k druhej časti, ktorý by ale sám nemal nádej čo i len na vznik.

Vedúcim elementom celého filmu sú už spomínaní herci Mitchell, Ferrell, či Amanda Peet. Ich osudom sa až na menšie výnimky hlavne v smutnej časti dá uveriť. Sú charizmatickí, dobre sa na nich pozerá. Ich osobnosti dotvárajú aj štýlové interiéry a ich outfity, ktoré sú akoby mixom Sexu v meste a Frasiera. Je to ten typ filmu, po ktorom má človek chuť sa krajšie obliekať, chodiť navoňaný a aspoň na chvíľu žiť v New Yorku v podkrovnom byte.

Netvrdím, že film má byť vždy na štýl Ezopovej bájky, že má človeka obrodiť, primať ho k nejakému dobrému skutku alebo sa na život pozerať z lepšej stránky. Veď Melinda a Melinda je toho dôkazom, nenesie v sebe žiaden odkaz, ani hlbšiu pointu. Ale nie je očarenie len z polovice filmu, kostýmov a interiérov trochu málo na film Woodyho Allena?

---