Mesto 44

Poľsko si v minulom roku pripomenulo 70. výročie tragického Varšavského povstania. Napriek dlhodobým prípravám skončilo fatálnou porážkou, ktorá znamenala smrť, či zajatie väčšiny bojovníkov, približne 200 tisíc civilných obetí a kompletné zničenie mesta. A to všetko napriek tomu, že Sovietská armáda bola kúsok od mesta. Nezasiahla, keďže vzťahy Poliakov a Sovietov boli počas vojny viac ako napäté – netreba asi spomínať, že ZSSR sa najprv sám podieľal v spolupráci s Nemeckom na zániku nezávislého Poľska a jeho okupácii. Navyše, Stalin bránil aj Západným krajinám Poliakom pomôcť.

Toľko historická vsuvka. Vojnová dráma Mesto 44 nás uvádza do deja niekoľko dní, čí týždňov pred vypuknutím povstania. Pohybujeme sa najmä v prostredí mladých ľudí, ktorí sa rozhodli vstúpiť do povstaleckej armády a pomôcť tak oslobodiť mesto a krajinu. Sú naivní, plní očakávaní v rýchle víťaztvo, bez poriadneho výcviku a často i bez zbraní a munície. Hlavným hrdinom je chalan, ktorý už vo vojne prišiel o otca – vojaka. Rodina preto veľmi trpí jeho rozhodnutím zapojiť sa do bojov.

Už z toho mála, čo som o príbehu napísal, nám vyplývajú viaceré zásadné nedostatky filmu. Čas v ňom plynie svojským spôsobom. Divák nemá šancu odčítať koľko času vlastne prešlo. Môžu to byť dni, či týždne – povstanie trvalo v skutočnosti viac ako dva mesiace. To však z filmu neodčítate. Mnohé obrazy takmer bežného života v štvrtiach kontrolovaných odbojom, tak pôsobia trochu zvláštne. Mesto 44 je v tomto smere určené pre poučeného diváka, ktorý aspoň základné informácie o povstaní má. Zrejme ho nakrútili primárne pre domáce publikum. To je však rozhodne škoda. Celkovo sa totiž o povstaní z filmu veľa nedozviete.

Ďalší veľký problém je to, že si k postavám silnejšie puto nevytvoríte. Neviem si napríklad vôbec spomenúť na meno ktorejkoľvek postavy. Nepomáha tomu ani fakt, že hlavný hrdina asi polovicu filmu vôbec nerozpráva a chodí po meste ako neprítomný – i keď vzhľadom na jeho fyzické a najmä psychické zranenia sa niet čomu diviť. Nie práve vhodne sú spracované aj jeho vzťahy s ďalšími ústrednými postavami, najmä dvoma mladými slečnami, s ktorými rozvíja romantické vzťahy. Opäť, aj vďaka nejasnému plynutiu času mnohé veci pôsobia zvláštne.

Režisér a scenárista Jan Komasa to ešte zaklincoval svojou potrebou po umeleckej realizácii, a film tak obsahuje niekoľko divných surealistických sekvencií, ktoré ani nevyzerajú, že by patrili do tohto filmu. Hlavne sú úplne zbytočné a len prerušujú to, v čom film po celú dobu exceluje.

Akonáhle povstanie vypukne, Mesto 44 je veľmi napínavé, nebojí sa zobrazovať dej a násilie priam až naturalisticky a stáva sa zaujímavou sondou do vnútra povstania. Môžem spokojne povedať, aj keď neviem, aký bol rozpočet, že sa na ničom nešetrilo. Výprava je skvelá, vizuál a práca s kamerou tiež. Mladí poľskí herci nehrajú zle, i keď mnohé vedľajšie postavy by mohli byť prepracovanejšie.

Režisérovi Janovi Komasovi tak chýbal hlavne odstup od svojho diela a trochu triezvejší pohľad. Mohol sa totiž poľahky vyhnúť väčšine zmienených nedostatkov a film by bol o kategóriu lepší. On sám dokázal svoje kvality už drámou Miestnosť samovrahov z roku 2011, ktorá sa o rok neskôr dostala aj do našich kín. Poznanie látky Varšavského povstania ma tiež zvládnuté výnimočne dobre, keďže rovnako v minulom roku uviedol do kín svoj naozaj unikátny projekt pod názvom Powstanie Warszawskie, pri ktorom sa na chvíľu pristavím, lebo je jednak veľmi zaujímavý a zároveň dodáva aj Mestu 44 punc autentickosti..

Aj priamo v Meste 44 si na zopár miestach môžete všimnúť prítomných kameramanov. Dovedna ich povstanie mapovalo až päť. Komasa a jeho tím tieto zábery vzali, opravili ich a dofarbili. Následne vzniknutý a zostrihaný materiál nadabovali a vznikla tak vojnová dráma, na ktorej výrobu boli použité len dobové dokumentárne zábery. Vzniknutý film však nie je možné považovať za dokument. Rozpráva totiž ucelený príbeh reportérov, ktorí dané zábery vyhotovili. Tento film som nevidel, ale z verejne dostupných materiálov je ľahké nadobudnúť dojem, že skúsenosti získane pri tomto projekte boli vo veľkej miere využité aj pri Meste 44.

Ciele oboch filmov však boli rozdielne. Pri Meste 44 sú stredobodom pozornosti mladí ľudia, takže aj pre nich je snímka primárne určená. Do tohto obrazu zapadajú aj „videoherné“ scény v druhej polovici filmu, v ktorých sa na svet pozeráme z očí niektorých postáv a pred sebou vidíme zbraň. Opäť je to však trochu nekoncepčné a mení to pre diváka prežívanie deja. Film totiž vie diváka veľmi rýchlo vtiahnuť do deja a svojim vzrastajúcim napätím v ňom aj udržať. V tomto smere je to silný zážitok.

Síce som viac priestoru v tomto texte venoval negatívam filmu, ale celkový dojem je aj napriek zmieneným nedostatkom výrazne pozitívny a pretrváva aj zopár dní po projekcii.

---