Milosť
Uskutočnenie nesplneného sna

Vo svojich filmoch sa Jan Jakub Kolski rád racia do krajiny svojho detstva. Zápletku Milosti uvádza autobiografickými motívmi. Má ísť o príbeh jeho starých rodičov, usadených v dedine neďaleko Łódźe, u ktorých vyrastal.

Janov strýko, zvaný Odrofúz, starší brat jeho otca, údajne patril koncom vojny a po nej do protikomunistického odboja. Štátna moc naňho nasadila agenta „Zajaca“, rodinného známeho. Tomu sa podarilo votrieť do Odrofúzovej skupiny. Zastrelil ho v spánku.

Pre komunistov je to významné ideologické víťazstvo. Odrofúzovu mŕtvolu viackrát vyhrabávajú, aby seba aj nepriateľov režimu ubezpečili, že je naozaj mŕtvy. Zdrvení rodičia ho znovu a znovu pochovávajú.

Kolski uvádza do situácie s pomocou 16 mm kamery. Zábery ilustrujúce svoje narodenie (v 50. rokoch), pomery v rodine, príchod k starým rodičom (v 60. rokoch) majú formu amatérskeho, súkromného filmu. Hlavnú dejovú líniu rodičov po Odrofúzovej smrti už sníma v štandardnom širokouhlom formáte.

16-milimetrový film vytvára sprvu dojem, že ide o skutočný príbeh, spomínanie na rodinnú minulosť. Režisér zábery slovne komentuje s nostalgickým humorom. V hlavnej línii sú slová veľmi vzácne a humor v nej má skôr podobu sarkazmu režúceho do živého. Keď sa v závere vracia k 16 mm, naoko iba rámcuje rozprávanie. No v komentári prekvapujúco popiera pravdivosť hlavného deja.

Po sérii ponížení sa zúfalá matka Hanka rozhodne. Manžel Jakub, veterán dvoch vojen a Osvienčimu, jej rozhodnutie akceptuje. Vykopú rakvu svojho syna ešte raz, naložia ju na voz, do voza zapriahnu Jakubovho krásneho Sivka. Idú s ňou do Kalwarie Pacławskej, niekoľko stoviek kilometrov vzdialeného pútnického miesta s kláštorom, kde žije ich ďalší syn. Tam chcú Odrofúza pochovať, aby mal už konečne pokoj.

V roku 1946 malo Poľsko ako celá východná Európa ďaleko od pokoja aj od mieru. Nemci síce boli porazení, no bojovali antikomunisti s komunistami, prebiehali krvavé etnické čistky a výmeny obyvateľstva so sovietskou Ukrajinou a Bieloruskom a dnešným východným Poľskom sa potulovali bandy ukrajinských banderovcov.

Na svojej ceste Hanka s Jakubom stretávajú najskôr nemeckého dezertéra Jürgena. Jakub mu dáva najesť, čo podozrievavej Hanke nie je po vôli. Pripomína Jakubovi, že proti Nemcom bojoval a väznili ho v koncentráku. Pragmatický Jakub by na to najradšej zabudol. V Nemcovi vidí predovšetkým hladného uzimeného človeka, ktorý sa len snaží prežiť.

Jürgen sa k nim pridáva, pomáha im s rakvou, neskôr im zachráni život, keď ich zajme ozbrojený surovec miešajúci ukrajinčinu s poľštinou, zrejme banderovec. Vzniká medzi nimi čosi ako priateľstvo. Hanka už tiež na Nemca nepozerá tak nasrdene, dokonca sa jej v očiach začína črtať niečo ako neha. Jazyková bariéra neprekáža.

Najvyššiu mieru rešpektu ukáže Jakub Jürgenovi, keď stiahne čižmy z nôh synovej mŕtvoly, aby ich Jürgen mohol vymeniť za svoje rozodraté topánky. Vojenské čižmy vo filme zastupujú a ohlasujú smrť. Jakub ich kedysi dostal od dôstojníka, ktorému granát odtrhol obe nohy. Neskôr ich daroval Zajacovi, ktorý mu zabil syna. Kruh tragédií sa ešte neuzavrel.

Historické pozadie slúži Kolskému v Milosti na vylíčenie osobného prežívania žiaľu, štúdiu výčitiek svedomia, narušenia manželského spolužitia a dôvery. Jakub sa zmieta medzi túžbou zabudnúť a vôľou pomstiť sa, bojovať. Desaťročia po vojne strávi prípravou na ďalšiu. Hanku vlastný smútok privedie až k dočasnému bláznovstvu. Pomätenie mysle je však pomôže zbaviť sa trápenia. Po návrate z kláštora sa upriami na budúcnosť. Na svoje živé deti. A budúce vnúčatá.

Z malého Janeka sa nestane vojak, ako by si prial starý otec Jakub. Bude z neho filmový režisér. Ktorý si v sebe nesie pohnutú rodinnú minulosť a ako jej súčasť aj príbeh starých rodičov. Podstatnú časť z neho si domýšľa a vymýšľa. Do úlohy Hanky obsadí svoju bývalú ženu Grażynu Błęcku-Kolsku. V roku 2014 spôsobila autonehodu, pri ktorej zomrela ich spoločná 23-ročná dcéra.

V opustenom kostole si Jürgen sadá za organ a „hrá“ bez toho, aby sa dotkol klávesov. Kolski pomyselnú skladbu vkladá do zvukovej stopy, aby ju mohli počuť diváci. No znie klavír, nie organ.

Kolského nezaujíma verné prerozprávanie historických udalostí. Uskutočňuje nesplnené sny. Svojej starej matere a prenesene všetkých, ktorí prišli o blízkych (možno aj vlastnou vinou) a snažia sa zachovať si aspoň zvyšky dôstojnosti.

---