Mirage
Tento článok nie je platená reklama jednej trnavskej krčmy

Úvodná scéna Vtedy v Amerike od Leoneho sa odohráva na opustenej železničnej staničke niekde na divokom západe. V úvode Miráže (to v Trnave netreba nikomu prekladať, že to je zjavenie, hoci pôvodný maďarský názov – Délibáb – je aj tak najvýstižnejší) nakráča dobre stavaný černoch (Isaach de Bankolé, známy z Jarmuscha) na opustenú staničku niekde v maďarskej puste. Pohľad na takéto zjavenie miestnym spôsobuje isté problémy v ich doteraz nepoškvrnenom pohľade na svet.

Výpravca privíta Francisa s nabitou a namierenou puškou. Keď zistí, že Afričan sa chce iba zviezť vlakom, neochotne sa oblečie do uniformy, vydá mu lístok a zazvoní. Francis v tmavých okuliaroch (áno, pripomína Djanga) si vonku sadne na lavičku, čaká, zapáli si. Po chvíľi sa odkiaľsi vynorí vari storočný deduško, prisadne si k milému Francisovi a len tak sedí. Bez slova sa postaví, ťapne ho po pleci a s úsmevom odchádza. O paličke. Francis za ním nechápavo hľadí, dedko sa zrazu pokúša dostať do malej lokomotívy, odparkovanej pred staničkou, s napojeným jedným otvoreným voz(ň)om, v podstate takou vlečkou na koľajach. Mladý černoch dedkovi pomôže do rušňa, abrahám si tam navlečie tiež uniformu, stisne 2 tlačidlá a mašina naskočí. Z budovy stanice vylezie v plnej poľnej výpravca, riadne vlak odpraví a mašina sa pohne. Francis stále nechápe, čo je vo veci, ale dôjde mu a naskakuje aj s ruksakom na vlečku.

Ruksak je dôležitý, lebo v ňom nosí loptu a iné cennosti. Szabolcz Hajdu pokračuje v nastolenom štýle tarantinovského „čierneho“ humoru aj ďalej. Všade, kam Francis príde, vzbudzuje svojím zjavom (a inými danosťami) veľký záujem okolia. Otrokár Cisco (Rãzvan Vasilescu) z farmy tak hlboko v puste, že sa z nej bez koňa alebo auta živý nedostanete, ho vykúpi od policajtov. Ak také miesto skutočne niekde v maďarskej puste existuje, mali by tam ihneď postaviť mamutí zábavný park. Ale ako legenda to znie pútavo. A sme vo westerne, pardon easterne – áno, aj to je žáner. Francisa fízli zbalia krátko po epickej ceste vláčikom (nedostal sa ďaleko). Lebo údajne predával zápasy. O takých futbalistoch vieme svoje.

Pred podkupným futbalistom stojí teda imperatív poriadne náročný: vyslobodiť sa zo zajatia bandy na všetko ochotných hrdlorezov. Keďže je mladý a, ako som už vravel, statný, scenár mu nadelil ešte čosi na plecia. Farmu pôvodne vlastnila rodina krásnej a riadne frustrovanej Anny (Orsolya Török-Illyés), ktorá na farme stále žije s myslím že 3 mladšími bratmi. Anna požiada Francisa, aby jej pomohol vyhnať alebo skôr poraziť a zničiť zločinných prišelcov.

Hajdu v princípe dodržiava mainstreamové konvencie: motivácia a vôbec psychológia postáv sa sústredí na niekoľko podstatných detailov a väčšinu stopáže tvorí akcia a príprava na akciu. Stretnutie Anny a Francisa sa obmedzí na dotyky rúk, žiadne sexuálne scény, načo aj, predstavivosť hádam ešte nejakú máte.

Pekne po poriadku, s občasným spomalením pri záberoch na krásy pusty (čo môže znieť paradoxne, ale je sa na čo pozerať), sa nevyhnutne dostávame k záverečnej prestrelke, ktorej zvládnutie je v zásade určujúce pre pocit, s akým človek odíde z kina. Hajdu dobre pozná súčasné štandardy brutality a rozumne ich využíva. I tu je prítomný humor: v prestrelke nechýbajú nešťastné náhody a iracionálne, nezmyselné rozhodnutia. Čo je prezieravé, lebo v takej prestrelke by som aj ja bol vyľakaný na smrť a nerobil všetky rozhodnutia s chladnou hlavou.

Miráž pridáva ešte obligátne westernové „navždy zbohom“ a ako čerešničku na torte posledný metafyzický na hlavu postavený záber pusty, teda titulné zjavenie, fatamorgánu. Niečo, čo síce vidíte, ale neexistuje to. Naposledy som túto fintu videl asi ešte v študentskom filme Arsy-versy (2008) od Mira Rema. Fungoval aj tam, aj tu. Význam tu nesie úplne iný.

Ak vás záver nechá „nedotknutých“, nebudem vás presviedčať že Délibáb je sexi zmeskou westernových a easternových klišé a rýdzo stredoeurópskeho kina morálneho znepokojenia. Ale podľa mňa je. Nakoniec, príbeh je vraj motivovaný skutočnými prípadmi novodobého otrokárstva na maďarskej puste. Nehovorí o nich štýlom 12 rokov otrokom – biograficky, popisne. Hovorí o nich ako westernová alegória – cez skratky a rozhodného hrdinu. Niekedy zbytočne impulzívneho. Ale keďže akčný hrdina potrebuje pred finálnou konfrontáciou dostať riadne do huby, pár nepremyslených nápadov mu treba odpustiť. A nemôžem dostať z hlavy, že za veľa zo svojej pôsobivosti vďačí film kamere Andrása Nagya.

Pravdaže, Miráž sa nevyhne porovnávaniam s Džangom. Aj ak je prinajlepšom mierne pozmenenou variáciou rovnakého konceptu, aký použil Tarantino, samotný Džango je variáciou na množstvo iných podobných príbehov pomsty. Neustrelí mi hádam nikto hlavu, keď poviem, že v miere uveriteľnosti a zmysle pre realitu je Hajdu ďaleko pred Tarantinom. Džangova story bola v tomto zmysle menej „ukotvená“ než Francisova. Aj humor Miráže mi príde menej silený.

---