Mohli by sme byť aj mŕtvi
Schrödingerov pes

Vonku zúri chaos, spoločnosť prechádza postupným rozkladom ako kôpka hnoja a bez sekery už nikto nevychádza ani na krok. Azda jediným útočiskom sa v dystopickom svete javí strážená budova na okraji lesa. Oáza pokoja, kde žije výlučne slušná komunita ľudí, ktorí dokázali prejsť výberovým konaním obyvateľov komplexu.

Členkou výberovej komisie je aj hlavná postava, strážkyňa Anna, ktorá okrem bezpečnosti v budove, dozerá aj na obhliadky pre uchádzačov o ubytovanie. Do vybásneného sveta bez násilia či akéhokoľvek zdroja zla sa túži pozrieť každý, málokto je ale obdarený privilégiom zostať. Čo všetko sa môže stať, ak sa pokúsite izolovať od zvyšku sveta? U režisérky Natalie Sinelnikovej teda minimálne na začiatok zmizne pes. Potenciálne odcudzenie psa, resp. prvý vážnejší zločin v komunite uvoľní lavínu napätia a strachu podozrievavých obyvateľov. Pred „zlým okom“ nikto nie je v bezpečí.

Rovnako ako by sa nemala súdiť kniha podľa obalu, by to malo fungovať aj s filmom. Plagát je jedným z prvých vizuálnych kontaktov diváka s pripravovaným titulom putujúcim do kín. Mohli by sme byť aj mŕtvi pri pohľade na jeho plagát vyvoláva okamžitú motiváciu odhaliť, čo sa skrýva za bizarnou fotografiou. Nahá žena ležiaca na zemi v obývačke so svojimi končatinami ponorenými v štyroch vedrách podnietila z viacerých dôvodov spomínanú zvedavosť aj u mňa. Práve kvôli tomu a súčasne aj vďaka prísľubu satirickej komédie som dúfala v „európsky artový úlet“, avšak namiesto plnohodnotného Östlunda som sa dočkala len menej nasýteného vývaru z Trojuholníka smútku.

Plodné spojenie drámy, satiry a komédie od mladej debutantky otváralo minuloročné Berlinale a je nutné podotknúť jeden fakt. Síce ma zradili vlastné očakávania, no na to, aby som sa ponorila do hry odohrávajúcej sa vo výškovom paneláku ma dlho presviedčať nemuseli. Aj napriek podobnostiam s Trojuholníkom smútku, viac ako samotný námet zdieľajú snímky niekoľko použitých motívov a postupov. Či už kritiku spoločnosti, zosmiešňovanie určitých sociálnych tried, komplexnú charakterovú štúdiu alebo klaustrofóbne rozhodnutie „dusiť“ filmové dianie na minime lokácií.

Čo sa týka inšpirácie pri výbere námetu, nemecká snímka osvieži pamäť fanúšikom gréckej divnej vlny. Hovorí vám niečo meno Yorgos Lanthimos? Nemám teraz na mysli jeho známy Špičák (aj keď sa naň zabúda len veľmi ťažko), ale film Homár. Nezadaní ľudia sú v ňom zatýkaní a dostávajú možnosť nájsť v hotelovom komplexe do 45 dní svoju polovičku. Ak sa im to nepodarí, musia ich vypustiť do lesa pre samotárov. Princíp útočiska v honosnej budove a lesa vyhnancov funguje aj v Mohli by sme byť aj mŕtvi, len s menšou dávkou zvláštnosti.

Rozvrat spoločenskej súdržnosti a jeho následky v snímke jasne odkazujú na fašizmus a segregáciu spoločnosti. Nielenže hlavná postava, ktorá sa stane terčom paranoidných susedov, je židovského pôvodu, ale i zvolený spôsob pracovania s entitou zla, číhajúcou vonku, o tom svedčí. Nástrahy vonkajšieho sveta nie sú žiadnym spôsobom vizualizované (rovnako ako aj stratený pes), čo verím, dokáže mnohých divákov sklamať, avšak dôvod pre dané autorské rozhodnutie je jasný. Výskyt otrepaných zombies, vraždiacich húb či iných terorizujúcich tvorov by iba nalomil priamočiary odkaz filmu, ktorý hovorí o iracionálnom strachu spoločnosti z neznáma.

Na Sinelnikovej počine si najviac pochvaľujem komplexne scenáristicky vybudované postavy, ktoré prostredníctvom nahliadnutia do ich životov v bytovke predstavuje. Keďže ide o uzavretú spoločnosť, každý „občan“ zastupuje určitú profesiu potrebnú pre chod komunity. Niektoré povolania sú nám jasné hneď, súdiac podľa uniforiem, u ostatných musí divák len hádať na základe nepatrných indícií, čo však jeho pozornosť udržuje v neustálom strehu. Aj napriek tomu, že sa 99% deja odohráva v interiéroch jednej budovy, sa kamera vyžíva v genius loci daného miesta a preskúmava najrôznejšie možnosti perspektívy záberov, čo opäť len prispieva ku celkovej kvalite.

Keby sa čerstvej debutantke v budúcnosti podarilo implementovať do diela so základom v satirickej komédii viac humoru, nebolo by to na škodu. Zároveň by mohli byť prezentované situácie ešte o čosi vyhrotenejšie. Síce som zástancom názoru, že netreba za každú cenu šokovať, ale miera bizarnosti v Mohli by sme byť aj mŕtvi určite nepresiahla rysku všeobecnej tolerantnosti. A možno práve tým by sa zvýšil aj efekt pobavenia. Fiktívna štúdia vplyvu zbytočného zastrašovania na chod spoločnosti však určite má svoje čaro, ktoré je, mimochodom, v nemalej miere tvorené aj špecifickým výberom hudobnej zložky. Lepšie vystihnutie prítomnej kurióznej atmosféry prostredníctvom melodických tónov si už ani neviem predstaviť.