Mongol – Džingischán

Originálny názov: Mongol

Žáner: historická dráma
Minutáž: 120 minút
Krajina pôvodu: Kazachstán / Rusko / Nemecko / Mongolsko
Rok: 2007
Prístupnosť: MP 15

Réžia: Sergei Bodrov
Scenár: Arif Aliyev, Sergei Bodrov
Kamera: Sergei Trofimov
Hudba: Tuomas Kantelinen
Hrajú: Tadanobu Asano, Khulan Chuluun, Honglei Sun, Amadu Mamadakov a ďalší.

Nepamätám si na žiadny film z poslednej doby, ktorý by spôsobil toľko protichodných reakcií. Za všetko stačí jeden príklad. Na jednej strane je tu názor, že režisér sa snažil v mnohom priblížiť americkému filmu, na druhej, že je to krásna ukážka spojenia Európy a Ázie. V skutočnosti, takýto film nemohol vzniknúť ani v Spojených štátoch a ani u nás v Európe. Je to produkt Ázie, aj keď ho vytvorili z veľkej časti Rusi. Tí totiž majú v mnohom bližšie k iným ázijským národom než k nám. Je to napríklad hlboko zakorenená túžba po silnom vodcovi, ktorá stála pravdepodobne aj za ideou tohto filmu.

Ruský režisér Sergei Bodrov sa preslávil najmä snímkou Kavkazský zajatec, za ktorý získal mnoho ocenení. Naposledy sme od neho mohli vidieť kazachstanský film Nomád. I keď ten úplne nebol jeho. Pôvodne ho totiž nakrúcal pôvodom český režisér Ivan Passer a Bodrov to prebral až za chodu. Ale píšem to tu hlavne preto, aby ste nenabrali dojem, že treba čakať niečo kvalitatívne podobné. Mongol – Džingischán je na oveľa vyššej úrovni.

Tieto dva filmy majú spoločného viac ako len osobu režiséra. Oba vznikli na objednávku kazašskej vlády, resp. kazašského minsterstva kultúry. Kým v prípade Nomáda sa na jeho výrobe aj priamo podielali kazašské produkčné spoločnosti, Mongol bol kompletne zverený po stránke produkcie do rúk Rusom a Nemcom. Aby toho nebolo málo, tak hlavná postava Nomáda je synom Džingischána.

Film približuje kľúčové udalosti zo života najväčieho z Mongolov, veľkého chána, Džingischána. Príbeh sa začína v čase, keď má malý Temujin (jeho vlastné meno) deväť rokov. Práve je na dôležitej ceste so svojim otcom, chánom menšieho kmeňa. Má si totiž vybrať budúcu manželku. Stretáva Borte, ktorá si vyberá jeho. Na ceste domov otca otrávi nepriateľský kmeň Tatárov a spustí sa kolotoč udalostí, počas ktorých sa malý Temujin musí začať prebíjať životom.

Režisér Bodrov sa rozhodol filmom poskytnúť na túto historickú postavu iný pohľad než na aký sme zvyknutí v Európe. Džingischána zobrazuje ako Temujina, schopného a rozvážneho muža z mongolského ľudu, ktorý sa svojou pevnou vôľou a rozhodnosťou prepracoval na pozíciu zjednotiteľa Mongolov. To, čo bolo neskôr vo filme neuvidíte. Snímka tak približuje niekoľko vybraných a pre osudy Temujina najdôležitejších udalostí, ktoré mali vplyv na to, kým sa stal. Lenže mnohokrát nemusí byť divákovi jasné, aké dôsledky daná udalosť mala. Prípadne niektoré momenty chýbajú úplne. Pre vnímavého diváka to však zásadný problém byť nemusí.

Sporná je podľa mňa aj mnohými recenzentami spomínana mytologická rovina filmu. Ňou vysvetľovali zámer režiséra vynechať určité dôležité časti deja. Väčšina takýchto momentov sa však dá v rámci kontextu vysvetliť. Napríklad to ako Temujin zohnal bojovníkov do prvého boja. V každom prípade by sme niečo aj z tohto súdka vo filme našli. Stelesnené je to osobou starého mnícha, ktorý z neznámych príčin verí, že Temujin napadne a porazí ich kráľostvo. Ale aj to sa odohráva bez zbytočného pátosu na aký sme zvyknutý v iných filmoch.

Snímka vyniká remeselným spracovaním. Úžasná je najmä kamera Sergeia Trofimova. Vidieť sme ho síce nevideli, ale ako hlavný kameraman pôsobil napríklad pri filmoch Nočná a Denná hliadka. V Mongolovi veľmi dobre využívá prírodné krásy a naozaj z jednotlivých záberov pocítite nehostinnosť prostredia. Ku kamere sa pridáva strih, ktorý najmä v bojových scénach odvádza dobrú prácu. Pracoval na ňom napríklad američan Zach Staenberg, ktorý postrihal aj trilógiu Matrix. Vizuálna stránka filmu je tak na veľmi vysokej úrovni.

Hlavnú postavu dospelého Temujina zveril Bodrov výbornému japonskému hercovi Tadanobu Asanovi. U nás úplne neznámy, v Ázii však veľmi populárny. Zaujímavé je vidieť, že dospelý Temujin má niečo z toho malého. Asi sa kasting celkom podaril. O ďalších hercoch a postavách sa nema význam na tomto mieste baviť. V týchto miestach sa však črtá asi najväčší nedostatok filmu, psychologický vývoj postáv. Temujin je od začiatku až do konca ten istý muž. Vôbec na ňom nevidíte zmenu, niečo, čo by ho urobilo Džingischánom. A netýka sa to len hlavnej postavy, aj keď samozrejme tu je to najočividnejšie. Každy si hraje svoju rolu až do konca.

Pri historických filmoch je vždy otázka historickej vernosti namieste. Vďaka rozporu vnímania tejto historickej osobnosti, ktorý som spomínal vyššie, bude mať veľa ľudí dojem, že Sergei Bodrov sa významne odklonil od reality. Lenže treba si uvedomiť niekoľko vecí. Písomných záznamov sa zachovalo minimum. A aj to väčšina pochádza od znepriatelených národov, takže obraz Džingischána je v nich logicky skreslený v negatívnom smere. Za druhé Džingischán sa osobne nezúčastnil plienenia v Európe, bol už dávno mŕtvy. Film vo mne vzbudil určitý záujem o tieto veci, a tak som sa na históriu Mongolov, špeciálne Džingischána trochu pozrel. Takmer všetky udalosti a hlavné postavy sú historicky podchytené. Je to však na základe jednej starej mongolskej knihy, ktorá vznikla tesne po Temujinovej smrti, určité veci teda budú z idealizované. Kľudne teda môžete namietať. V Mongolsku je dodnes Džingischán uctievaný skoro ako boh, nájdete ho absolútne všade. Niet sa čo čudovať.

Mongol – Džingischán nie je dokonalý film, ale ktorý je, že? Má však nesporné klady. Na jeden moment sa podľa mňa často zabúda. Môžeme ho chápať ako vynikajúci pohľad do mongolskej kultúry, do ich spôsobu života, zvyklostí a histórie. Aj keď je tá história možno skreslená, vidíme ju presne takú akú ju vidia tí, ktorých sa priamo dotýka. A to hovorí tiež o mnohom.