Muzika

Originálny názov: Muzika

Žáner: komédia, dráma
Minutáž: 105 minút
Krajina pôvodu: Slovensko, Nemecko
Rok: 2007
Prístupnosť: MP 12

Réžia: Juraj Nvota
Scenár: Ondrej Šulaj
Kamera: Alexander Surkala
Hudba: Róbert Makovecký
Hrajú: Ľuboš Kostelný, Dorota Nvotová, Táňa Pauhófová, Marián Geišberg, Jana Oľhová, Jan Budař

Po viacerých odkladoch je na 17.4. naplánovaná premiéra nového filmu Juraja Nvotu. Po štyroch minuloročných debutoch rôznych kvalít sa logicky na jeho druhý celovečerný kúsok kládli isté očakávania, navýšené ešte o tie, ktoré sa spájajú s menom jeho Magnificencie Ondreja Šulaja. A tie boli naplnené.

Muzika rozpráva príbeh o Martinovi Junecovi, ktorému sa jedného dňa dostane do rúk saxofón. V tomto nástroji nachádza chvíľkové vykúpenie z každodennej reality, čo postupne ešte prehlbuje priepasť medzi ním a rodinou. Spolu s Hruškovičom si zakladá dedinskú kapelu, aby si privyrobil, no jeho nespokojnosť stále pretrváva, keďže jeho srdcovou záležitosťou je jazz a nie svadobné odrhovačky. A tak útechu nachádza u Pichačky, dievčaťa stelesňujúceho jeho túžbu vymámiť sa z konvencií tohto sveta, ktorý ho obmedzuje a nedovoľuje mu naplno sa prejaviť.

S takýmto námetom mohol byť film solídnou drámou, no autori išli cestou bližšou komédii. To však ešte neznamená, že výpoveď o osamelom mužovi zaniká alebo sa stáva bezvýznamnou. Motív hľadania seba samého, svojho postavenia v rodine, v práci či v celom svete je jasne čitateľný – aj keď humoru je vo filme viac a na prvý pohľad sa môže zdať, že zohráva dôležitejšiu úlohu. No nie je tomu celkom tak. Aj keď je v popredí, to, čo skutočne hovorí, je medzi riadkami. Humor totiž slúži v Muzike predovšetkým na vykreslenie doby, do ktorého je dej zasadený – niekde do prelomu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, do obdobia normalizácie. Preto je humor v tomto filme plný absurdností – aby implicitne vyjadril, že absurdné boli vtedy aj časy.

Stáva sa tak preto, že film si ani tak nestrieľa z režimu alebo jeho prisluhovačov resp. tvrdých odporcov (aj keď, samozrejme, tomu sa úplne vyhnúť nedalo), ale sústredí sa skôr na bežných ľudí. Veď väčšina postáv vo filme by sa dala najvýstižnejšie charakterizovať ako „normálna“ – človek ako každý iný. A potom aj tá spomínaná absurdnosť naberá na rozmeroch. V momente, keď „normálne“ postavy konajú tak, že je to na hranici so zdravým rozumom, chybná nie je „iba“ Strana, ale všetko naokolo, celá doba. Absurdnosť sa stáva normálnou.

Práve tým sa Muzika odlišuje napr. od Pelíšok, na ktoré si človek pri pozeraní tohto filmu ihneď spomenie. Nadhľad, s akým je nazerané na isté obdobie, je totožný, no iné je zacielenie pohľadu: človek nestarajúci sa o politiku, pretože má iné problémy. Tým sa Muzika stáva prístupnejšia širšiemu publiku – koniec koncov hlavne nemeckému. Veď taktiež príbeh vnútorne rozorvaného mladého muža je vec nadčasová. Obdobie normalizácie jeho problém iba prehlbuje.

Silnou stránkou filmu je teda hlavne scenár – po minuloročných skúsenostiach niečo takmer nepochopiteľné. No kvality Ondreja Šulaja sú v našich končinách dobre známe minimálne vďaka spolupráci s Martinom Šulíkom, na ktorej čele stojí Záhrada. Životné situácie a dialógy, ktoré neboli ako z iného sveta, navyše uľahčili prácu aj hercom, čo bolo na plátne vidieť. Pri výborných svokrovcoch Mariánovi Gaišbergovi a Jane Oľhovej mala problémy hádam iba Táňa Pauhofová, ktorá nevedela celkom vystihnúť zvláštne rozpoloženie manželky Marfy. A zaujímavú postavu, tak ako v Polčase rozpadu, stvárnil taktiež Ady Hajdu.

Po nejakom čase tak na Slovensku opäť vznikol kvalitný film, ktorý sa navyše púšťa do neľahkej úlohy reflektovať dobu minulú, čo je u nás počin dosť ojedinelý. Samozrejme, je na individuálne posúdenie, či komédia je tým správnym žánrom na niečo také, no už len samotný fakt, že sa tak stalo, je veľkým plus. A v tomto filme zďaleka nie je jediným.