Na západe nič nové
Nemecká adaptácia slávneho románu od Remarqua

28. októbra na streamovacej platforme Netflix vyšiel film nemeckého režiséra Edwarda Bergera Na západe nič nové (v angličtine ako All Quiet on the Western Front) podľa rovnomenného románu Ericha Maria Remarqua.

Kniha bola doteraz sfilmovaná už trikrát. V roku 1930 dostal film Američana Lewisa Milestona dvoch Oscarov, ale aj odsúdenia, protesty na nemeckých premietaniach a nakoniec aj zákaz filmu v nacistickom Nemecku. To isté sa stalo s Remarqueovým románom – po nástupe nacistov k moci bola kniha Na západe nič nové spolu s jeho ďalšími románmi kritizovaná a verejne pálená. Neskôr, v roku 1979, bola uvedená ďalšia americká filmová adaptácia od Delberta Manna a v roku 2016 od novozélandského režiséra Rogera Donaldsona.

Tohtoročná adaptácia je dôležitá a hodnotná, pretože po prvý raz v histórii kinematografie je režisérom Nemec, ktorý sa snaží prekonať hanbu, hrôzu a krivdu, s ktorými Nemecko žije už sto rokov. Zároveň je ťažké porovnávať Bergerovo filmové spracovanie a slávny Remarqueov román: režisér prináša nové línie, odstraňuje postavy a scény a snaží sa pochopiť vnútorné prežívanie postáv vizuálne. Preto sa momentálne stretáva s kritikou od fanušikou románu. Podľa samotného Eduarda Bergera išlo o naplnenie potreby ukázať nemecký pohľad na vojnu, zbavený hrdosti. Vo vojne nie sú žiadni hrdinovia, namiesto toho je tu veľa hrôzy, strachu a utrpenia.

Film začali nakrúcať v roku 2021, takže režisér nemohol predvídať súčasný kontext, ktorý sa objavuje po 24. februári. Film núti divákov držať sa detailov, ako keby mohli odpovedať na otázky ľudskosti a humanizmu a pomôcť lepšie spracovať realitu. Na západe nič nové je aktuálnym a nemilosrdným pokusom ukázať krehkosť ľudských životov, kolobeh dejín a vojny, ktorá stiera hranice individuality a prináša len bolesť.

Jar 1917. 17-ročný Paul Boimer (Felix Kammerer) spolu so svojimi priateľmi odmieta študovať a prihlási sa ako dobrovoľník na front. Priatelia sú fascinovaní propagandou, ktorá im sľubuje vojenskú prehliadku v Paríži už o pár týždňov a hrdinský návrat domov z vojny. Hneď ako prídu na front, romantizácia vojny mizne. Namiesto toho prichádza zima, hlad a strach z bombardovania a smrti.

Režisér pradal do príbehu diplomatickú líniu. Nebola ani v románe, ani v predchádzajúcich spracovaniach. Edward Berger sa snaží diváka ponoriť hlbšie do kontextu, a tak do príbehu pridáva politika Matthiasa Erzbergera (Daniel Brühl), ktorý chce predovšetkým zabrániť stratám a zastaviť vojnu a generála Friedrichsa (Devid Striesow), ktorý chladnokrvne posiela do boja mladých vojakov 15 minút pred prímerím.

Film začína potichu a končí tichými titulkami. Soundtrack vytvoril nemecký skladateľ Volker Beltermann; jeho hudba je prelínaním prerušovaných zvukov bubna a dychových nástrojov, ktoré vynárajú a zanikajú počas celého filmu. Hudba z času na čas pripomína neusporiadaný chaos škrípania, ktorý však dokáže harmonicky zvýrazniť emocionálne stavy postáv a zároveň nerozptyľovať diváka. Muzika ustupuje do pozadia a necháva miesto pre ticho. Dá sa to precítiť v scéne, kde Paul na pokraji šialenstva brutálne zabije francúzskeho vojaka. Zapchá mu ústa hlinou a požiada ho, aby skapal, zatiaľ čo sa vojak dusí vlastnou krvou. Tisícky ľudí, ktorí nevedia rozprávať o svojich zážitkoch, nebudú mať možnosť normálne existovať v povojnovej spoločnosti. Všetci sú zahalení do ticha. To sa stáva žiadúce a deštruktívne zároveň. Na konci filmu, keď prestane streľba, Paulov kamarát Kat (Albrecht Schuch) hovorí: „Počúvaj. Je tu také ticho. Asi som ohluchol“. A za týmto tichom sú milióny mŕtvych.

Len čo sa hrdinovia prihlásia do armády, okamžite si uvedomia, že vo vojne neexistuje žiadna individualita – namiesto toho sa všetci stávajú jedným celkom. Ich príbehy, ich minulosť a budúcnosť sa vymažú. Vojaci sa stávajú skupinou, jednou zo strán na bojisku. Majú zakázané rozprávať sa s nepriateľom a spoznávať ho. Nepriateľ sa stáva amorfným a jeho osobnosť sa stráca. Po ostreľovaní sa telá zhadzujú do jednej kopy a jediné, čo z mŕtvych ostane je žetón s menom a dátumom narodenia.

Nemožno hovoriť o „pôžitku“ z estetického obrazu v takomto filme. Je ale nemysliteľné nepochváliť prácu kamery. Geometria, jasné línie, prechody – všetko len zdôrazňuje alogizmus a brutalitu vojny. Zdola nahor vidíme vrcholky stromov, zhora nadol – stovky mŕtvych tiel. Zatiaľ čo Paul prechádza medzi mŕtvolami cez blato a kaluže krvi, generál si pochutnáva na jedle a vylieva nedopité víno. Kým diplomati vyjednávajú, zomierajú stovky ľudí. Edward Berger pomocou záberov ukazuje, že za nemilosrdnou vojnou sa skrýva šialenstvo diktatúry a propagandy, ktorá sa nedokáže vzdať. Osobitnú pozornosť si zaslúži spôsob, akým režisér vizuálne stvárňuje vnútorné prežívanie. Pomocou záberov prírody, detailov, mimiky a pohľadov sa podarí vtiahnuť diváka do Paulových zážitkov a pocitov. Nepotrebujeme vidieť ani Paulovu tvár, aby sme pochopili prázdnotu v hĺbke jeho srdca.

Hodnota filmu spočíva taktiež v neochote skrývať pred divákom smrť. Smrť je súčasťou ľudského bytia, a treba ju ukázať. Preto aj mŕtvolu, ktorá visí vysoko na strome a postavy ju zo zeme nevidia, ukáže zblízka divákovi. Nikoho nešetria od scén smrti, samovraždy, rozštvrtenia v nemocnici a brutálnych vrážd.

Väčšina hercov vo filme sú objavom pre zahraničné publikum. Hlavnú úlohu Paula hral Felix Kammerer, takmer neznámy herec z rakúskeho divadla. Berger poznamenáva, že výber hlavného hrdinu bol pre neho zásadný: chcel ukázať novú tvár, aby minimalizoval zaujatosť. Treba uznať, že sa mu podarilo. Felix Kammerer divákov vtiahne do deja svojou prenikavosťou; za dve hodiny môžeme sledovať formovanie nového človeka cez strach, nemožnosť zmierenia, šialenstvo, pochybnosti, vyčerpanie a zúfalstvo.

Na západe nič nové je v dnešnom kontexte rozhodne bolestivý. Zároveň je to film, ktorý dnes potrebujeme vidieť a diskutovať o ňom. Prevedie nás krehkosťou ľudských životov a absurditou despotických štátnych aparátov. Učí pamäti a zhubnosti zabúdania, dôležitosti rozprávania a analýzy traumatických udalostí. Koniec koncov, ukazuje svet, v ktorom neexistuje delenie na čiernu a bielu, kde sa treba vždy snažiť nájsť pravdu a držať sa pri nej.

---