Najtemnejšia hodina
Óda na Churchilla

Napísať, že Najtemnejšia hodina nie je dobrý film, sa samozrejme nedá. S čistým svedomím však môžem napísať, že je zbytočný. Necítim sa po jeho pozretí obohatený v žiadnom smere. Neprináša ani nový pohľad na danú tému.

Koncepčne to nevyzerá zle. Snímka zachytáva niekoľko dní či týždňov od vymenovania Winstona Churchilla za premiéra Spojeného kráľovstva až po operáciu Dynamo. Úspešná záchrana britskej armády z Dunkirku rozhodla o tom, že Británia sa mohla postaviť Hitlerovi a Churchillovi priniesla legitimitu a širokú politickú podporu.

Nejde o veľkovýpravnú drámu. Vyhýba sa akčným scénam a dôraz je kladený na slová – či už početné dialógy, alebo prejavy Churchilla v parlamente a v rozhlase. Vraj to mal byť príbeh práve o sile slov – k čomu sa ešte vrátime.

Dej sa začína politickou krízou. Vojna na kontinente prebieha už osem mesiacov a Nemecko práve napadlo kľúčových spojencov Británie – Holandsko, Belgicko a Francúzsko. V parlamente silnie nespokojnosť s premiérom Chamberlainom (Ronald Pickup), ktorý sa neukázal ako vhodný typ do vojnových čias. Ako istý kompromis sa dostáva do vedenia impéria Winston Churchill (Gary Oldman), ktorého však podporuje skôr liberálna opozícia a jeho vlastná konzervatívna strana mu prebratie úradu neuľahčuje a plánuje jeho skoré zosadenie.

O Najtemnejšej hodine môžeme napísať mnoho pozitívneho. Vynikajúci výkon Garyho Oldmana v hlavnej úlohe a ani precízni architekti, dizajnéri či kostyméri však nevyvážia slabý scenár Anthonyho McCartena a neistú réžiu Joea Wrighta (Pýcha a predsudok, Anna Karenina, Pan).

McCarten napísal naposledy scenár pre Teóriu všetkého (2014), ktorá trpela rovnakými problémami – prílišné zjednodušovanie, problémy s tempom či schematické vedľajšie postavy. Film s Churchillom nepolemizuje a hoci on sám o sebe na chvíľu pochybuje, akosi od začiatku viete, že je na svoju historickú úlohu pripravený. Ešte aj postavy, ktoré mu neveria a nedôverujú, poväčšinou bez väčšieho dôvodu obrátia. Teda to sa týka najmä postavy kráľa, ktorý ho zrazu začne podporovať a dodá mu potrebnú odvahu. Ak sa to stalo aj naozaj, toto mohol byť najsilnejší moment celého filmu, lenže my ani netušíme, prečo kráľ zmenil názor.

Celé je to ako óda na Churchilla, oslava nespochybniteľného génia. Viac ako zbytočné, keďže približne rovnaké alebo súvisiace udalosti, i keď iným spôsobom, spracovali už viaceré omnoho lepšie filmy – Nolanov Dunkirk zachytáva druhú polovicu Najtemnejšej hodiny, a to oveľa záživnejším a prekvapivo ľudskejším prístupom, pričom nevynechá ani tie najdôležitejšie Churchillove slová z tohto obdobia. Silu slov a špeciálne rozhlasového vysielania zasa lepšie a údernejšie vykreslila Kráľová reč (2010).

V Najtemnejšej hodine je azda každý Churchillov príhovor sprevádzaný jeho vlastným politickým kalkulom alebo politickým cynizmom jeho spolustraníkov. Ide pritom o viac ako 300 tisíc mladých životov. Vďaka tomu to akosi nefunguje ani na emocionálnej úrovni. A nezachráni to ani pekná sekretárka, ktorej brat umiera kdesi cestou do Dunkirku.

Režisér Joe Wright teda nemal vďaka scenáru práve najľahšiu úlohu, ale jeho prístup funguje len v scénach s Churchillom, kde neskúša žiadne špeciality či umelecké vychytávky. Práve vtedy najviac vyniká aj Oldmanovo herectvo. Britským premiérom sa stal dušou i telom. Príliš mnoho scén je však zrežírovaných len pre potešenie oka. Obsahovo sú prázdne a nemajú žiaden význam pre dej.

---