Náklad
Realistické road movie na pozadí konfliktu

Pomerne neznámy režisér Ognjen Glavonić, ktorý pozbieral niekoľko cien za svoj dokument Hlbina dva (o vojnových zločinoch v jeho rodnom Srbsku), natočil svoj prvý dlhometrážny hraný film Náklad v ústrednej úlohe s Leonom Lučevom. Toho si slovenský divák môže pamatäť z klubovky uvedenej v naších kinách Chlapi neplačú, ktorá získala špeciálnu cenu poroty na minuloročnom festivale v Karlových Varoch. Náklad premiéroval v Cannes, po oficiálnom uvedení doma v Srbsku ho mohli diváci vidieť aj na medzinárnodnom festivale Cinematik v Piešťanoch.

Ako v mnohých filmoch z posledných dvoch desaťročí, aj príbeh Nákladu sa  točí okolo problematického vojnového konfliktu na Balkáne. V pochmúrnych lokáciách Kosova a Srbska sledujeme prípad Vladu, ktorý pracuje ako prievozník po vojnou spustošenej krajine. Z Kosova má odviezť neznámy náklad do Belehradu, a tak si privyrobiť v ťažkých časoch. Atypické road movie plynie pomaly, často vsádza na dlhosekvenčné zábery s neprikrášlenou optikou na ťažké časy roku 1999. Na pozadí extrémne vyhroteného konfliktu – bombardovanie Belehradu, etnické čistky či blokovania rádií satelitmi – sledujeme príbeh najmä o ľudskosti. 

Režisér Glavonić je jedným z novej generácie tvorcov, ktorý sa vojny dotýka, avšak nesnaží sa politizovať, moralizovať či súdiť. Divákovi skôr ponúka generačnú výpoveď, kde narážame na konflikt dvoch rôznych vnímaní sveta vôkol. Vlada totižto po ceste naberie 16-ročného stopára Paju. Ich často mĺkve putovanie krajinou je ozvláštnené postupným budovaním priateľstva, ktoré však ostáva v mantineloch vzťahu otec/syn. Dva pohľady na okolitý svet, rezignovane umiernený a punkovo rebelantský, sú ústredným motívom filmu. 

Náklad ponúka realistický a ľudský obraz vojny, ktorá je často neviditeľná. Možno ťažšie pochopiteľná snímka pre diváka, ktorý nemá širšie znalosti o pozadí konfliktu, spadá príjemne do kolekcie fanúšikov balkánskej kinematografie, no nejak výrazne nevybočuje a kvalitou si drží ľahší nadpriemer. Ako road movie funguje veľmi dobre, aj keď stopáž sa niekedy zdá pridlhá – no dá sa argumentovať, že každá scéna, akokoľvek dlhá, má svoj význam na ceste do belehradskej cieľovej destinácie. Záverečných 20 minút je tak veľmi elektrizujúcich, aj keď sa nestupňuje tempo. Dianie na plátne servíruje slušnú porciu emócii a veľmi dobre napísané dialógy diváka dokážu zakliesniť do sedadla.

---