Nebezpečná metóda

Režisér David Cronenberg sa v posledných rokoch divákom zapísal do povedomia hlavne dvoma veľmi drsnými snímkami – ide o filmy História násilia (A History o Violence, 2005) a Prísľuby z východu (Eastern Promises, 2007). V oboch sa v hlavnej úlohe (bez preháňania) blysol Viggo Mortensen, ktorého preslávila rola Aragorna v trilógii Pána prsteňov. Aj keď sa pre úlohu Sigmunda Freuda počítalo s Christophom Waltzom, ten dal napokon prednosť filmu Voda pre slony (Water for Elephants, 2011). Vďaka tomu sa Mortensen a Cronenberg už po tretíkrát stretli na jednom pľaci.

Hrdý držiteľ Oscara za drámu Nebezpečné známosti (Dangerous Liaisons, 1988) – Christoph Hampton – napísal scenár k filmu podľa faktografickej knihy Johna Kerra. Hotový bol už pred sedemnástimi rokmi a úloha Sabiny bola koncipovaná pre Juliu Robertsovú. Filmový projekt sa síce nerealizoval, ale v roku 2002 bol adaptovaný pre divadelné dosky.

V centre filmu, ktorý sa odohráva na začiatku dvadsiateho storočia, je napätý vzťah medzi Carlom Jungom (Michael Fassbender) a Sigmundom Freudom (Viggo Mortensen). Jung je v tom čase ešte veľmi mladý, ale nádejný doktor, ktorý sa rozhodne na svojej pacientke, Sabine Spielreinovej (Keira Knightley), ktorej diagnostikovali hystériu, vyskúšať experimentálnu psychoanalýzu. Prostredníctvom jej liečenia sa nielen zbližuje s Freudom, ktorého považuje za svojho mentora, no jeho skúmanie sexuálnych porúch ho vedie k záverom, ktoré Freud razantne odmieta.

Nazvať herecké obsadenie hviezdnym je stále podceňovaním filmu. Napriek tomu sa zdá, akoby v prejave Keiry Knightleyovej chýbal podtext, skutočné porozumenie duševnej choroby. Preto je spočiatku jej prítomnosť vo filme nepríjemná, ba až rušivá a jej hranie silené. Až neskôr, keď je už psychické zdravie Sabiny pevnejšie i jej prejav je dynamickejší, jemnejší a omnoho menej kontrolovaný či kŕčovitý. Tým je však postava Sabiny rozbitá a necelistvá, a tým aj nepresvedčivá. Z Knightleyovej, v porovnaní s jej mužskými kolegami, nevyžaruje osobnosť Sabiny, ale v popredí je technika a poučkovité hranie.

Úplne odlišné sú prípady Michaela Fassbendera a Vigga Mortensena. Obaja patria medzi veľmi všestranných a sústredených hercov. Freuda tak vidíme ako nanajvýš inteligentného a mierne manipulujúceho „politika“, ktorého kroky cielene vedú k ustanoveniu psychológie ako relevantnej a nespochybniteľnej vedy. Junga zosobnil zrelý tridsaťpäťročný Fassbender, v jeho podaní ide o vnímavého, ale stále nedospelého muža, ktorý seba samého spoznáva až počas filmu.

Veľké potešenie je vidieť na plátne Vincenta Cassela, ktorý prijal úlohu veľmi charizmatického polygamného „Mefistofela“, ktorý zohrá dôležitú rolu v Jungovom prerode. Napokon, zmienku si jednoznačne zaslúži i Sarah Gadonová za úlohu krehkej a zanedbávanej Jungovej manželky. Napriek obmedzenému priestoru, ktorý jej film venuje, zanechá silný dojem, ktorý je neporovnateľný dokonca i s Knightleyovou.

Scenár je tým miestom, v ktorom film stráca hádam najviac. V popredí je línia Jungovho pomeru so Sabinou, cez ktorý sa ešte preplieta komplikovaný vzťah s Freudom (v rovine odborného presvedčenia, majetkových rozdielov a, hlavne, v otcovsko-synovskej sfére). Do tohto celého sa ešte mieša vec árijského a židovského pôvodu a Freudova kalkulujúca, ale aj pochopiteľná snaha etablovať svoj odbor.

To všetko je zobrazené na nepomerne krátkej minutáži aj keď sa tempo filmu paradoxne nikam nenáhli. Hodina a pol si teda vynútila tak razantné scenáristické skratky, že tieto mnohovrstvové a zložité konflikty sa nikdy úplne nevynoria z nepriehľadnej hmly, ktorou sa film stal. A preto sa zdá byť dráma priveľmi jednoduchá, miestami aj nudná. Smutné je, že s takýmto ansámblom a scenárom, ktorý čerpal z bohatých autentických zdrojov, listov a podrobnej dokumentácie, mohla bez kompromisov vzniknúť naozaj unikátna, hoci o hodinu dlhšia dráma.

Krivdila by som však filmu, ak by som neuznala, že zásluhou dvojice titulných hercov má aj brilantné momenty. Mnohé pasáže osviežuje nepatrný, ale bystrý humor. Fascinujúce je pozadie zrenia vtedy novej a revolučnej disciplíny a hlavne dynamika medzi Freudom a Jungom. Nebezpečná metóda je však v prvom rade o spochybnení hodnôt a autorít a o zásadnej zmene v Jungovom živote.

Všetky ostatné motívy, hoci boli zaujímavé a určite plodné, zostávajú uväznené v ústraní. Navyše, častý ostrý strih, ktorý má pôsobiť surovo a dramaticky, nezodpovedá rezervovanej a uhladenej povahe filmu. Chýba mu práve naturálnosť a hrubozrnná prízemnosť, ktoré povýšili Cronenbergove predchádzajúce snímky na výnimočné rarity súčasnej kinematografie.

---