Nebo, peklo… zem

Žáner: dráma
Minutáž: 95 minút
Krajina pôvodu: Slovensko / Česká republika
Rok: 2009
Prístupnosť: MP 15

Réžia: Laura Siváková
Scenár: Laura Siváková
Kamera: Peter Kelíšek, Martin Žiaran
Hudba: Oskar Rózsa
Hrajú: Zuzana Kanócz, Bronislaw Wroclawski, Lukáš Latinák, Dagmar Bláhová, Dagmar Edwards, Jiří Korn, Ivan Martinka, Juraj Šimko, Andrea Karnasová

Slovenský filmový rok bol doposiaľ bohatý a za prvých sedem mesiacov sme sa dočkali až ôsmych celovečerných filmov, čo predstavuje v našom kinematografickom priestore (miestami i vzduchoprázdne) ohromný skok vpred. Pozitívnym javom je aj to, že priemysel dáva príležitosť mladým talentom, medzi ktoré patrí aj Laura Siváková. Scenáristka a režisérka v jednej osobe po svojom debute Quartétto z roku 2002 siahla po námete, ktorý spracovala ešte ako študentka VŠMU v roku 1998. Po dlhom období ju jej vlastný scenár prekvapil úprimnosťou a bezprostrednosťou, ktorou popisuje svoje skúsenosti. Napriek tomu ho v rukách držala už iná žena než tá, ktorá ho pred dekádou písala, a tak si vyžiadal úpravy. Nakrúcať sa začalo na jeseň 2005, ale finančné problémy si vynútili odklad až do leta 2007. Kvôli dvojročnej odmlke sa zmenil nielen personál štábu, nutné bolo i preobsadenie dvoch vedľajších postáv.

Neľahká a zložitá téma rozoberá krehkú psychiku vnímavej ženy a to, ako ju muži formujú a ovplyvňujú v každom období jej života. Ako ju dokážu povzniesť do výšin, ale aj potopiť na jej najhlbšie dno a ponechať napospas osamelým a sebaspytujúcim myšlienkam. Laura Siváková kombinuje netradičnú romantiku bez „a žili šťastne až do smrti“, európske filmové dedičstvo a osvedčené a ľahko čitateľné postupy Hollywoodu. V konečnom dôsledku obsahovo ambiciózny projekt balansuje niekde na rozmedzí všetkých ingrediencií a nevie sa zaradiť. Kto čaká elektrizujúce vzrušenie a emocionálne vypätie sa musí zmieriť s pokrivenými motiváciami na intímne zblíženie, ktoré sa nedá popísať inakšie ako prazvláštne. Psychologický ponor je zas ťažko prístupný. Dôvodom môže byť osobitá povaha hlavnej hrdinky, ale aj nie dokonale zvládnuté filmové postupy (nehovoriac o tom, že ak vám život ešte nepripravil rôzne útrapy, snímka sa vám asi nedostane pod kožu).

Film aj tak ponúka niekoľko zaujímavých momentov, v ktorých vás presvedčí o existujúcom tichom konflikte a o tom, že každý človek nesie svoje bremä a vedome či nevedome sa ho zbavuje v interakcii s podobne „pokazeným“ jedincom. O čo teda ide? Mladej dvadsaťdva ročnej baletke Kláre sa práve začína život a ponúkajú jej lukratívnu prácu v jednom z najrenomovanejších tanečných súborov na svete a je šťastná, kým sa nepokúsi neohlásene prekvapiť svojho priateľa Tomáša. Zrazu sa na jej oblohe zmráka. Po tom, ako ho opustí, si zraní nohu a hrozí, že jej atraktívna pracovná ponuka prekĺzne pomedzi prsty. Jej život sa rozkladá, ale ona stále lipne na jeho čriepkoch. To sa zmení, keď stretne päťdesiatnika Rudolfa, vďaka ktorému sa znova cíti žiadaná a príťažlivá. Necháva sa unášať novým prúdom a čoskoro sa ocitá v Rudolfovom dome ako spoločníčka jeho dcéry Júlie, ktorej po odchode matky chýba ženský vzor. Medzi ňou a Rudolfom vzniká bizarný milostný pomer a na chvíľu sa zdá, že Klára našla stratenú rovnováhu a šťastie. Dej je (podobne ako aj názov snímky) pretkaný niekoľkými metaforami, ktorá sa zrkadlia v živloch prírody alebo okolitých udalostiach, a tá najviditeľnejšia ilustruje ideu príbehu: „Môžeš sa utopiť, alebo vyplávať.“ Prenesený význam sa však ukazuje ako najpútavejší až na samom konci filmu.

Príbeh je podporený aj vedľajšími dejovými líniami, ktoré sa týkajú Klárinej matky, ktorá sa nerozvážne a veľmi svojsky vysporadúva s manželskými problémami, a jej brata, ku ktorému je scenár zbytočne krutý (existuje azda len jediné východisko, ktoré by donútilo Kláru zamyslieť sa nad jeho radami?). Herecké výkony ústredných aktérov sú samostatne na veľmi vysokej úrovni, ale pri vzájomnej konfrontácii pokrivkávajú, čo snímke výrazne uberá na presvedčivosti. Lukáš Latinák nechtiac pripomínal svojho neskoršieho seriálového Hurku (čím nepodporil imidž svojej postavy záletníka Tomáša) a Jiří Korn sa v roli homosexuálneho Španiela odviazal natoľko, že svoje vystúpenie a výzor preafektoval na neznesiteľnú úroveň (a homosexuáli mu budú iste povďační za posilnenie stereotypov). Zo zvyšného ansámblu by som vypichla najmä Dagmar Bláhovú v úlohe Klárinej matky a mladučkú Helenu Polákovú, ktorej nenásilné podanie Júlie vzbudilo kladný dojem.

Najzávažnejšou barlou sa ukázal byť onen málo pochopiteľný románik, ktorý napĺňa hodný kus scenára. Výber poľského herca Bronislawa Wroclavského do hlavnej mužskej postavy Rudolfa sa vzhľadom na nutnosť nadabovať ho nevyplatil. Nech už bol jeho výsledný výkon akokoľvek rozmanitý a prepracovaný, neoplýval takmer žiadnou príťažlivou „chémiou“ a medzi ním a predstaviteľkou Kláry, Zuzanou Kanócz, lietali žiaľ iba pohľady počas napätých situácií namiesto iskier, ktoré by motivovali ich vzájomnú príťažlivosť, ktorá ponechávala mnohých divákov v rozpakoch.

Nebo, peklo… zem má aj svoje nespochybniteľné klady, ktorými sú zaujímavé motívy a scény, sugestívna a zručná práca kamery a veľmi vkusné využitie hudby a ticha, o ktoré sa postaral známy skladateľ Oskar Rózsa. Pointa na konci filmu je zrejmá: každý má v sebe silu vybudovať svoj život a šťastie od nuly, stačí sa len rozhodnúť. Túto pozitívnu výzvu nám prináša práve Klára, ktorá je však extravagantne upravená do pózy úspechu, čo považujem za zbytočný dodatok. Aj keď snímka mladej režisérky v mnohom nie je dokonalá, úprimne dúfam, že predstavuje len začiatok plodnej kariéry, ktorá bude prinášať diela na stále vyššej úrovni a mnoho dobrého a zapamätateľného do slovenskej kinamatografie.