Neboj sa, zlatko
Ak je film zlý, môže za to režisér

Podnadpis tejto recenzie je citátom Olivie Wilde, režisérky snímky Neboj sa, zlatko. Použila ho v rozhovore v roku 2019. Počas premiéry na filmovom festivale v Benátkach a aj pred ňou a po nej sa okolo filmu niesol tmavý mrak klebiet o kontroverznej produkcii a o nezhodách medzi tvorcami a obsadením, čo mu u veľkej časti publika neurobilo pekné meno. Mnohí potenciálni diváci ho ignorovali, no mohla za to Wilde, či len zlé PR?

Film sa odohráva v päťdesiatych rokoch minulého storočia a sleduje Alice Chambersovú, ktorá žije so svojim manželom Jackom v malebnom mestečku Victory. Na ich život, na mesto, aj na jeho obyteľov, dohliada projekt s rovnakým názvom, Victory. Vraj ide o vyvíjajúcu sa experimentálnu komunitu – aspoň to tvrdí Frank, šéf projektu, z ktorého jeho charizma a presviedčacie schopnosti robia prvotriedneho kreténa. Alice si žije svoj život podľa nastavených pravidiel, každý deň prežíva takmer rovnako a fakt, že to isté robia aj jej susedky, ju očividne núti nič nespochybňovať. Aspoň do chvíle, kedy rutinu nenaruší havária lietadla. Alice začína tušiť, že niečo zlovestné sa skrýva za „dokonalým“ miestom, ktoré doposiaľ nazývala svojím domovom.

Neboj sa, zlatko má veľa kvalít. Celková scenéria filmu, jej farby, symetria aj kostýmy, sú privedené takmer do dokonalosti, čo má zdôrazňovať utopickú energiu päťdesiatych rokov. Výrazná estetika doby zvyčajne pôsobí veľmi umelo, akoby bola vytrhnutá z časopisu. Victory si práve na týchto prvkoch zakladá. Napriek veselým dialógom a peknému vizuálu však cítime znepokojivú a temnú atmosféru presakujúcu na povrch, čomu pomáha aj na mieru vytvorený soundtrack od Johna Powella. V pozadí používa šepoty a rôzne jemné až otravné zvuky, snažiac sa dostať do mysle nie len Alice, ale aj diváka. Komplimentom pre film je aj skvelé herecké obsadenie vrátane Florence Pugh v úlohe Alice, skvele stvárňujúcu, aké je to sa cítiť na pokraji šialenstva. Chris Pine ako Frank odhadol správnu dávku arogancie a samoľúbosti v tvári. Za zmienku stojí aj Harry Styles ako manžel Alice, ktorý, i keď sa držal obstojne ako nováčik v tomto remesle, svojej partnerke Pugh sa nevyrovnal.

Scenár však robí zo všetkých šikovne vymyslených a podaných prvkov tak trochu sklamanie. Úvodný akt nás vťahuje do utopického Victory, no zrazu sa ocitáme v strede akejsi cudzej párty a netušíme, čo sa deje. Doslova. Málo informácií o čomkoľvek spôsobuje, že scény sú úplne náhodné a bez kontextu. V tomto prípade dokonca nepomáhajú ani dialógy, najmä keď sa zrazu ocitáme na hodine baletu. Soundtrack a strih nútia cítiť sa podozrievavo a tušiť niečo nekalé, no nič iné to nepodporuje.

Prevažná časť filmu sú len vágne premisy a veľmi slabo prepojené scény – až má divák pocit, akoby išlo o akýsi prúd vedomia alebo snovú sekvenciu. I keď si charakter filmu a najmä jeho záver vyžaduje práve takéto efekty, Olivia Wilde ich využíva nesprávne. Ako mysteriózny triler pochodí film obstojne, no v porovnaní s inými filmami svojho druhu má čo doháňať.

Plot twist, ktorý je súčasťou každého podobného kúsku, tu pôsobil prediktívne. Mal svižné tempo a takmer nenudil, no tvorcovia zobrali prvok mysterióznosti príliš vážne, navyše, nesplnil svoj účel. Áno, šok má síce nastať až na konci, no nemal by si od diváka držať až taký odstup. Jednoducho, tvorcovia to mysleli dobre, no podali to trochu horšie. Chaotická press tour však napriek tomu ostáva záhadou a to najmä preto, že napätie medzi hercami a Wilde sa v médiách spomína častejšie než samotný film. Viac sa možno dozvieme za pár rokov po uvedení sľúbeného filmu z procesu tvorby Neboj sa, zlatko.