Nech je svetlo
A iné zbožné priania

Vo svojom prvom hranom filme Eva Nová (2015) sa Marko Škop zľahka dotkol problémov „zabudnutého“ Slovenska cez postavu Doda, dospelého syna titulnej postavy. Matka, známa herečka, zanedbala jeho výchovu, odložila ho u sestry na vidieku a teraz, keď je dávno za zenitom a v dlhotrvajúcom zápase so zničujúcim alkoholizmom, sa pokúša obnoviť vzájomný vzťah.

Dodo, ktorého hral Milan Ondrík, sa vyvaľuje na gauči v obývačke na východoslovenskej periférii. Kým jeho žena chodí – ako sa už zažilo – vytierať zadky rakúskym dôchodcom, on si tiež buduje „nábeh“ na pijanstvo a zvaľuje svoje problémy na všetkých ostatných, počnúc krkavčou matkou.

V novinke Nech je svetlo Škop stavia do popredia práve mužskú postavu zo slovenského vidieka. Lenže odlišný typ súčasného Slováka. Muža, ktorý si zakladá svoju hrdosť na tom, že sa dokáže postarať o svoju (päťčlennú) rodinu aj napriek nepriaznivým ekonomickým podmienkam domáceho kraja. Milan je ten, kto odchádza do Nemecka za prácou, aby mohol posielať peniaze žene, aby v rodnej dedine mohol dokončiť dom a nemusel bývať pod strechou panovačného otca, aby mohol jazdiť na poriadnom aute, aby mohol deti poslať na dobré školy. A aby svoju rodinu mohol vidieť v krátkych prestávkach medzi mesačnými či dlhšími turnusmi.

Milana opäť hrá Milan Ondrík. Predstavuje sympatického štyridsiatnika, čo vtipkuje, porobí aj po robote vypije, ale už nie je taký sprostý, aby jazdil pod vplyvom, keď ho čaká deň na diaľnici. Prichádza domov na Vianoce, vystíska ženu a deti, rozdá darčeky, nadýcha sa čerstvého vzduchu (ej, dobre mu tu je). Pred krížom sa prežehná, celú rodinu zavedie na polnočnú omšu, aj šomravého otca (Ľubomír Paulovič) navštívi, len keď ten už príliš prudí, poberie sa Milan do svojho, kde si v spálni natešene leští pušky a pištole zo zbierky v presklenej skrini, než pomiluje ženu.

Blbá nálada prichádza ako obvykle s policajtmi. Zaklopú na dvere a tykajúc oznámia, že v meste padol pod vlak chlapec z dediny vo veku Milanovho najstaršieho (asi 14-16-ročného) syna Adama (František Beleš). Zrejme samovražda. „Načo ste tu, keď samovražda?“ Diví sa Milan. No, chcú sa spýtať Adama zopár vecí. Či chlapca niekto nešikanoval alebo tak. Adam nemá také vedomosti. Policajti sa priateľsky rozlúčia.

Polícia rýchlo prípad aj uzavrie ako dobrovoľnú smrť a po smrti nasleduje prirodzene pohreb, kam sa Milan aj so synom vyberie. Otec zomrelého Višňovský (Csongor Kassai) ho pred všetkými rozhorčene napadne, ako sa opovažuje tu ukázať. Milan radšej sadá do auta, ale medzi ním a Adamom panuje ťaživé ticho.

Aj doma narastá napätie a Milan si začína uvedomovať, že je otcom, ktorý o dianí vo vlastnej domácnosti takmer nemá poňatia. Mladší syn sa s najmladšou dcérkou hrá pre ňu ponižujúcim spôsobom, fakticky ju týra. Starší syn uteká z domu bez vysvetlenia, a keď z otcovej skrine navyše potiahne pištoľ, Milanove doteraz potláčané emócie vybuchnú naplno.

Dedina v horách žije skoro tak ako pred sto rokmi vlastným životom, vlastnými problémami. Cudziemu, nepriateľskému svetu čelí zomknutím sa v komunite okolo tradičných inštitúcií udržiavajúcich či skôr symbolizujúcich poriadok, ktoré sa vo vedomí či predstave stále sa zvyšujúceho ohrozenia zbližujú ideovo i fyzicky – cirkev, polícia, domobrana.

Všetci pekne v jednom kruhu, ak nie v šíku. Farár organizuje dobročinné brigády na odpratávanie snehu babkám pred dvorom, po ktorých ešte policajt naordinuje dospievajúcim chalanom sériu klikov. Z kazateľnice znejú slová odsudzujúce samovraždu ako hriech (čo zodpovedá tradičnému katolíckemu chápaniu), pozostalá rodina – vyobcovaná – bez slova odchádza z kostola uprostred kázne. Nik sa ich nezastane. Šíria sa klebety, že chlapec bol aj tak buzerant. Zaručene.

Zhoršujúce sa medziľudské vzťahy na úrovni rodinnej aj komunitnej režisér zobrazuje akciou alebo šikovným využitím vizuálnych motívov. Otec syna zbije, neskôr sa snaží o znovuzískanie dôvery stávkou v telesnej výdrži (kto dá viac klikov) a na hranici vyčerpania nechá syna remizovať, čiže ho postaví sebe na roveň. Veľa sa narába pištoľou, ale strieľa sa z nej iba naprázdno, čiže ako nástroj riešenia problémov je v skutočnosti impotentná. Stáva sa tiež symbolom spochybňovania Milanovej maskulinity. Z nedostatku chlapskosti ho viackrát obviňujú otec i syn Adam.

Milan opakovane prechádza okolo typického dedinského krucifixu na rázcestí a nikdy sa nezabudne prežehnať. No keď už vrcholí jeho konflikt s miestnym zástupcom cirkevnej moci (a prenesene s jej opätovným zbližovaním sa s fašizoidným prúdom slovenskej politiky), neprežehná sa, ani na kríž nepozrie. Na začiatku ho všetci srdečne zdravia, potom už len mlčky zazerajú z hĺbky vlastných dvorov či spoza okien. V kostole mu už nikto nepodá ruku na „znamenie pokoja“, čo je tradičná súčasť katolíckej bohoslužby, pri ktorej po kňazových slovách „dajte si znak pokoja“ podávate ruku ľuďom naokolo bez ohľadu na to, či ste rodina alebo známi.

Tak ako rodina mŕtveho chlapca, aj Milanova je vyobcovaná zo sporiadanej komunity, pretože sa vo veciach príliš vŕtal, pretože spochybnil jej spikleneckú kultúru výchovy k násiliu pod rúškom fráz o kresťanstve, národe či mužnosti. Hádžu im do domu skaly, dokonca im v neprítomnosti vtrhnú dnu, robia všetko, aby ich donútili odísť.

Obrátiť sa na políciu? Dá sa, keď prehliadnete, že človek cvičiaci z miestnych pubertiakov jednotku domobrany, pracuje na stanici. Možno je ešte nádej na prežitie normálnosti, nefanatického života, ak sa normálni, nefanatickí ľudia nedajú zastrašiť aj v oblastiach, kde sa už pomaly stávajú menšinou, lebo tam ostávajú prežívať iba roztrpčení dôchodcovia, staromládeneckí alkoholici, preťažené matky a radikalizovaní výrastkovia.

Koho obviňovať za túto situáciu? Nedá sa všímať si len makroúroveň, vzťahy v Milanovej rodine odzrkadľujú problémy zakorenené v slovenskej spoločnosti skrz generácie, regióny, etnicity či triedy. Ak otcovské figúry vôbec k deťom prejavovali city, dotyky či telesná blízkosť sa pestovali iba do určitého veku, potom sa už potomok nehladil, maximálne bil. Prirodzené vyhraňovanie sa počas dospievania tak zvyklo viesť až k odcudzeniu, čo traumatizuje tak deti, ako aj rodičov.

Milan sa spočiatku snaží svojich detí dotýkať inak než pohlavkami, avšak situácia mu rýchlo prerastie cez hlavu a pomerne ľahko skĺzava do modelov zdedených po svojom otcovi, ktorý ho doteraz nepovažuje za chlapa. A nech by sa aj akokoľvek snažil o pokoj a racionalitu a láskavý prístup, v jeho prípade, ako v prípade desiatok tisícov slovenských otcov (či matiek), sa odcudzeniu nedá vyhnúť, pretože pri svojich deťoch jednoducho nemôžu fyzicky pobývať, ak im majú zabezpečiť budúcnosť či vôbec základné potreby.

V krajine, odkiaľ ľudia musia odchádzať zarábať inam, aby si mohli založiť a udržiavať rodiny, a počas svojej neprítomnosti majú z detí ešte vychovať morálne a inak príčetných členov spoločenstva, nikdy nebude svetlo. Ostane krajinou zbožných prianí a vlkov v ovčom rúchu, čo ich trhajú na cáry.

---