Originálny názov: Låt den rätte komma in
Žáner: romantická hororová dráma
Minutáž: 115 minút
Krajina: Švédsko
Rok: 2008
Prístupnosť: MP 15
Réžia: Tomas Alfredson
Scenár: John Ajvide Lindqvist
Kamera: Hoyte Van Hoytema
Hudba: Johan Söderqvist
Hrajú: Kåre Hedebrant, Lina Leandersson, Per Ragnar, Henrik Dahl, Karin Bergquist, Peter Carlberg, Ika Nord, Mikael Rahm, Karl-Robert Lindgren, Anders T. Peedu, Pale Olofsson a ďalší
Podľa niektorých legiend môže upír vstúpiť do cudzieho príbytku len v prípade, že ho niekto dovnútra pozve. Tmavovlasá Eli (Lina Leandersson) má viac-menej 12 rokov a potrebuje krv. Žije na predmestí zasneženého Štokholmu, kde vládne ponurá atmosféra švédskeho malomesta vo veľkomeste. Tmavovlasý upír si na detskom ihrisku vyhliadne miestneho outsidera Oskara (Kåre Hedebrant), ktorému za jednu noc zloží Rubikovu kocku. Odolá Oskar vzplanutiu lásky s vedomím, že je nebezpečná? Ako sa zmieri so skutočnosťou, že jeho dievča dievčaťom nie je? Ide len o romantické klišé, ktoré nedávno preslávilo nevýrazný Súmrak, alebo v sebe táto severská romanca s hororovými prvkami skrýva aj nejaký umelecky (či autorský?) potenciál?
Nech vojde ten pravý je novinkou od ASFK, ktorú si budete môcť v slovenských kinách vychutnať od začiatku júna. Režisérsku stoličku zohrieval Tomas Alfredson, ktorý síce v európskych vodách zatiaľ nedisponuje rozmernými parametrami, no jeho celovečerný film o „klopaní upírov“ mu v roku 2008 zabezpečil švédsku národnú cenu pre najlepší film. Tí, ktorí fandia škandinávskej poetike, mi určite potvrdia, že ide o typický severský film v spracovaní, no neobyčajný vo svojom obsahovom kontexte.
Severania radi zachádzajú do absurdít, či už je to svojský Lars von Trier, originálny Lasse Spang Olsen, či poetický Aki Kaurismäki, všetci rozširujú žáner drámy o svoj rukopis a tým v širšom kontexte vytvárajú špecifický druh kinematografie. Alfredson masírovaním psychiky detských hrdinov nadväzuje na komorného Bergmana, ktorý staval do popredia príbehu človeka a jeho pocity. Nech vojde ten pravý je teda mixom aspektov, ktoré vytvárajú subjektívny dojem o severskej kinematografii. Je to pútavé, trošičku absurdné, máličko mrazivé, osudovo intímne, vo finále zdrvujúce, ale napriek tomu poeticky vábivé.
Možno je to práve zamýšľaná pútavosť príbehu, ktorá prispela k tomu, že sa film nevyhol schematizmu a stereotypii. Ak sledujeme upírsky film, dopredu vieme, že sa upír (vyrovnaný so svojim stavom) nebude chodiť „promenádovať“ na slniečko, prípadne, že v ťažkom smäde zabudne aj na tú štipku ľudskej dôstojnosti, ktorá v ňom zostala. Alfredson nakrútil žánrový film, ktorý musí byť do istej miery stereotypný, inak by sme mu nemohli uveriť. Legendy o upíroch prepiera citlivo, dávkuje ich v v malých množstvách, dáva divákovi čas obľúbiť si jednotlivé postavy.
Zaujímavé v tomto kontexte je, že scenárista a autor predlohy John Lidqvist nevytvoril postavu upíra bez svedomia. Naopak, ide tu, prihliadajúc na žáner, aj o jeho inakosť. Tento upír vo svojom dvanásťročnom tele nechce páchať zlo. Snaží sa mu vyhýbať, používať násilie len v krajom prípade, no napriek tomu si uvedomuje, že smäd nejde zahnať obyčajnou vodou. To je dôvod prečo vám bude Eli sympatická. V spojení s Oskarom túži byť normálna, chce byť nápomocná, chce niekoho ochraňovať.
Absurdnosť a „mrazivosť“ tejto švédskej snímky tkvie v zasadení deja do detského sveta. Nie je to svet dospievajúcich ako napríklad v Súmraku, je to svet naivných detí, ktoré podliehajú žabomyším vojnám. Je to svet šikanovania, svet, v ktorom je hlavnou prioritou presadiť sa a vyzerať dospelo. Do tohto sveta sa vrúti ochranca – skúsená, krutá, v detskom tele odetá Eli. Záverečné finále posúva žáner upírskeho filmu až niekam na miesta, kde si nájde každý inú atmosféru. Niekto sa nadýcha brutality, iný spravodlivosti a niekomu bude stačiť detská láska.
Nech vojde ten pravý je najoriginálnejším upírskym filmom, ktorý som kedy videl. To bezpochyby.
