Žáner: dráma
Minutáž: 104 minút
Krajina: Československo
Rok: 1991
Prístupnosť: MP 12
Réžia: Martin Šulík
Scenár: Martin Šulík, Ondrej Šulaj
Kamera: Martin Štrba
Hudba: Vladimír Godár
Hrajú: Maria Pakulnisová, Gejza Benkő, György Cserhalmi, Iva Bittová, Adela Gáborová, Stanislav Štepka a ďalší
Čo povedať k okolnostiam vzniku okrem samozrejmosti, že boli zmätené? Komunistický režim sa rozpadol, spoločenské vzťahy a normy sa lámali a prerábali, jednotlivci sa so zmenami vysporiadavali buď radostne alebo opatrne alebo vôbec. Šulík točil film, svoj prvý celovečerný. Dal mu mladého hrdinu, reprezentanta generácie nespokojných. Dej filmu zasadil prevažne do Bratislavy, do centra všetkých tých náhlych zmien. A nazval ho Neha, asi na protiveň časom, miestu i charakterom svojho komorného príbehu.
V prológu sa Šimon (Gejza Benkö) zobúdza na podlahe izby rodičovského domu, zjavne po nočnej pitke. Ako sa dozvieme z jedinej úsečnej repliky, flám vyvrcholil bitkou s otcom (Stanislav Štepka). Šimon nereaguje na otcov pokus o vysvetlenie situácie, čiže ani divák sa nedozvie viac o tomto rodinnom konflikte, len čo sám vytuší. S nefunkčnosťou jadrových vzťahov sa musí rýchlo zmieriť, lebo Šimon – rebel bez príčiny – už prichádza do svojho bratislavského podnájmu so zatiahnutými žalúziami a bohatou medicínsky orientovanou knižnicou. Pomedzi čítanie sa Šimon venuje symbolickým pokusom o podrezanie žíl a strihaniu vlasov. Nie, nezosobňuje mladosť v jej veselosti a družnosti.
Šimon večeria (opäť sám) v reštaurácii. Zaujme ho pár pri stole naproti. Vymení si pohľad s atraktívnou blondínou. Blondína a jej spoločník sa v čomsi nepohodnú. Žena si demonštratívne prisadne k Šimonovi. Volá sa Mária (Maria Pakulnis). Napije sa z jeho vína. Krátko spolu tancujú. V reštaurácii okrem ich troch nikto nie je. Keď hudba stíchne, Mária sa vracia k svojmu pôvodnému partnerovi. „Toto mi už nikdy neurob“, povie rezolútne chlapík s drsným kukučom (György Cserhalmi). Je jasné, že Mária mu toho urobí ešte dosť. Trojica sa spolu presunie do prázdnej kolkárne, kde pokračujú v zoznamovaní (chlapík sa volá Viktor), v chlaste a prázdnych rečiach. Noc končí v ich byte: Šimon aj chce odísť, ale premožený zvedavosťou u nich prespí. Viktor púšťa „domáce videá“ zo začiatkov vzťahu s Máriou, Šimon ju medzitým v prítmí omaciava. Tí dvaja sú zvláštny pár, raz ako dve hrdličky, inokedy pes a mačka, pomer sa obracia zdanlivo náhodne a často. Cítiť nesmelý závan sado-masochizmu.
Vzniká klasický milostný trojuholník. Šulík pozvoľna poodhalí nevyhnutné minimum z pozadia a motivácie hlavnej trojice, striedajúc bratislavské byty s kolkárňou a vidieckym exteriérom s kostolíkom na trochu tej metafyziky. Film štruktúruje prehľadne, až rigidne. Po väčšine sekvencií pravidelne prestriháva na zábery džogujúceho Šimona s hlavným godárovským sláčikovým motívom a melódiu necháva doznieť v nápadne dlhých zatmievačkách. Šimon, apatický a morálne neukotvený (podľa vlastných slov skúša, čoho všetkého je schopný), funguje ako katalyzátor narušeného a komplikovaného vzťahu Márie a Viktora. Akoby ich problémy aj zintenzívňoval, aj pomáhal riešiť.
Z toho vyplýva aj nejednoznačný vzťah medzi ním a Viktorom, raz v rovine láskavého mentora (alebo staršieho priateľa) a učňa, inokedy súperivý až násilný. Medziľudskú geometriu dopĺňa Iva Bittová ako hluchá Marta, Viktorova občasná bokovka, prostý relax od Máriinej nevypočítateľnosti. Záver sa, zrkadlovo voči úvodu, odohráva opäť v Šimonovom rodnom dome. Medzi ním a otcom porozumenie nevzrástlo a Šimon je stále apatický ako na začiatku. No Šulík nerysoval trojuholník nadarmo, Mária a Viktor prichádzajú za Šimonom s dobrou novinou.
Šulíkov debut vyniká nevšednou mierou autorského sebavedomia a osobitosti. Šimonova vykorenenosť, pendlovanie medzi vidiekom a Bratislavou a vnútorná izolácia pripomínajú aj neskorších Šulíkových hrdinov (napríklad Jakuba zo Záhrady). Režisér v Nehe rozohráva svoje základné témy, ku ktorým sa bude ďalej vracať (rozpad tradičných hodnôt, absencia/hľadanie individuálneho morálneho kompasu). Zvolená štruktúra pôsobí ako programová „buričská“ reakcia voči klasickej dramaturgii pevných charakterov a hodnotových zrážok. Medzi Šimonom, Máriou a Viktorom vzniká viacrozmerný vzťah, ktorý sa nedá jednoducho rozpísať do konfliktných schém.
Generačný otcovsko-synovský rozpor, predstavený hneď v úvode, sa na konci takmer nikam neposunie (určite sa nerozrieši), ostáva bez dramatického naplnenia. Šulík sa nikam neponáhľa, nestupňuje tempo, zábery strieda pozvoľna, dialógy nechá vyznieť až do trápneho ticha. Spoločnú prehistóriu Márie a Viktora ukazuje vo zvláštnych „vnútorných“ flashbackoch: premieta amatérske 8mm filmy, natočené neznámym svedkom ich zbližovania. Tým svedkom je sám režisér, ako vtipne priznáva Viktorova záverečná replika („Škoda, že nemám kameru. To by bol pekný film.“) Recitačnú slovenčinu postáv ospravedlňuje dobová konvencia (vedúcu trojicu – Poľku a dvoch Maďarov – postsynchrónne nahovorili slovenskí herci). Nezamýšľaným bonusom filmu je zachytenie niektorých bratislavských lokalít (hlavne dunajského nábrežia) v podobe, v akej ich už nikdy neuvidíme.
